„Myseľ nie je kresťanská, ani budhistická, tak ako prst na nohe nie je budhistický alebo kresťanský. Je ľudský. Náboženstvo je len nadstavba a my pozeráme pod ňu“, povedal v rozhovore lektor meditačných kurzov Vlado Blaščák.
Stavia z hliny a slamy okrúhle domčeky a v jednom z nich aj býva. Na hektárovom pozemku s jedným psom, dvoma koňmi, troma kozami, orie, pleje, mulčuje, medituje, teší sa a spieva si, hrá na koncovke a bubne, sedáva pri ohni. Vedie meditačné kurzy. Podľa vlastných slov „žije si šťastne aj v búrkach a teší sa každému ránu.“
Vladovi Blaščákovi som položil niekoľko otázok a oslovil som tiež zopár ľudí, ktorí absolvovali meditačné pobyty pod jeho vedením. Ich výpovede si môžete prečítať nižšie v druhej časti článku pod názvom Cesta k sebe.
Ako sa človek stane lektorom meditačných kurzov?
Myslí si, na základe osobných zážitkov a absolvovaného kurzu u ozajstného učiteľa meditácie, že vie meditovať a ponúkne kurz svojim priateľom. A potom neskôr pochopí – na základe ďalších meditačných zážitkov – o čo vlastne ide, navštívi meditačných zásedov ešte niekoľko, počká si na poverenie svojho učiteľa viesť zásedy. Potom medituje a medituje…
Od koho ste sa učili meditovať, aké zážitky a osobnosti najvýraznejšie ovplyvnili Vašu duchovnú cestu?
Nemám duchovnú cestu. Mám len cestu životom. Cestu k trvalému a nenarušiteľnému šťastiu a spokojnosti. Všetko sa to začalo hlbokým mystickým zážitkom, ktorý mi prevrátil život naruby. Prišiel som k nemu ako slepé kura k zrnu. Meditačné zážitky často nesú v sebe veľa mieru a blaženosti, ale hlavne vhľadu. Bez prenosu do života sú však takmer k ničomu.
S vďakou spomínam na všetkých svojich jogových lektorov, múdrych priateľov na meditačných cestách. Prvým vipassánovým učiteľom bol ctihodný Kusalananda, s láskou a hlbokou úctou spomínam na učenie sa od Bhanteho Sujivu.
Stráviť cele dni, či dokonca týždne v nečinnosti, v mlčaní, bez možnosti venovať sa každodenným aktivitám je nezvyčajné rozhodnutie. Z akého dôvodu túto skúsenosť podstupujú ľudia, ktorí sa účastnia Vašich kurzov?
Privedie ich utrpenie. Jeden z mojich meditačných učiteľov Bhante Sujiva raz povedal, že každý k nemu prichádza, lebo ho dohnalo utrpenie. Ja som sa ohradil – mňa sem určite nepriviedlo utrpenie, ja som len strašne zvedavý, čo je za tým. A on sa usmial a spýtal sa ma: a čo sa stane ak sa vôbec nič nedozvieš? No to by som asi neprežil… no, a už mi bolo jasné, že aj mňa dohnalo utrpenie:-).
Ľudia, ktorí ku mne prichádzajú majú už dosť toho, čo s nimi robí ich myseľ, ako ich vodí za nos. Hľadajú spočinutie alebo pravdu. Ku každej vnútornej pravde sa ide cez s-po-čin-utie. Po každom čine nastáva ne-činnosť- i keď niekedy taká krátka, že ju necvičená myseľ nezaznamená. A do toho sa možno vnoriť a to je to, byť s-po čine.
A niektorí sú zvedaví. Alebo chcú byť osvietení. Dôležité je ich odhodlanie pozrieť sa do vlastnej mysle a vidieť javy také, aké sú, v ich pravej podstate.
Stáva sa, že sa Vašich kurzov zúčastnia aj ľudia bez predchádzajúcich skúseností s meditáciou, či inou formou duchovnej praxe?
Moje zásedy sú individuálne – s každým meditujúcim pracujem jednotlivo, podľa jeho schopností a do-ved-ností. („Ved“ zo sanskrt.“vedeti“ = poznanie). Môže sa ich zúčastniť každý, kto dodrží meditačný program a pokyny inštruktora.
Akými zážitkami si prechádzajú účastníci Vašich kurzov? Dostávate od nich po ukončení kurzov spätnú väzbu?
To je otázka snáď pre nich. Ja som prechádzal zážitkami neznesiteľného pálenia a bolesti, hnevu na seba, svet, učiteľa, Budhu, Boha… Cez smútok nad tým, aký som, smútok nad stavom tohto sveta a mojej nezvládnuteľnej mysle, až po tiché a veľmi hlboké a po-koj-né (od spojenia „byť po kojení“) šťastie, nemajúce vo svete, v ktorom som žil predtým, obdobu. S každým meditujúcim mám každý deň jedno stretnutie, kde sa rozprávame o tom, čo prežíva. Ak treba, môže o ďalší rozhovor požiadať kedykoľvek.
Kurzy vipassany sa pre pozorovateľa z vonku môžu zdať zvláštne – ľudia sa prihlásia, zaplatia poplatok a stretnú sa, aby nakoniec strávili niekoľko dní či týždňov v tichosti, každý ponorený sám v sebe. Nebolo by jednoduchšie pre každého z účastníkov ostať jednoducho doma sám so sebou? Prečo je potrebné organizovať takéto kurzy?
Pretože ľudia sú leniví a nemajú dostatok pevnej vôle. Ako ja, napríklad :-). Práca v skupine je veľmi podporná – ak sa niekto práve prepadá, energia ostatných ho podrží. A ešte je tu inštruktor, ktorý „drží energie“. V rámci týždňového zásedu má každý možnosť meditovať i mimo skupiny. Ale väčšinou sa meditujúci veľmi radi vracajú do spoločného hniezda.
Jednou z najdôležitejších inštrukcií je nenadväzovať žiadne osobné a spoločenské kontakty a dodržiavať ušľachtilú mlčanlivosť. Napriek tomu, keď som odchádzal po dvojmesačnom meditačnom pobyte, cítil som sa akoby som odchádzal z rodného kruhu…
Meditácia má človeka viest k jeho vlastnému vnútru. Prečo je cesta k vlastnému vnútru taká dlhá a vyžaduje toľko námahy, sebazapierania a disciplíny?
Meditácia má viesť k Pravde. Cesta je taká dlhá, aké tuhé je lipnutie, zaslepenosť a odmietanie. Veľká námaha, sebazaprenie a prílišná disciplína sú meditačné prekážky. Meditácia by mala byť krásnou a napínavou hrou, plnou dobrodružstva a objavovania.
Príbeh Budhu pre mňa predstavuje paradox – v jeho posolstve čítam odkaz „buď sám sebe svetlom – odpoveď nájdeš vo svojom vnútri“. Až potom čo Budha odložil všetky učenia, všetkých majstrov, všetky vychodené duchovné cesty, až potom dosiahol stav, ktorý voláme osvietenie. Ľudia však stále cítia potrebu niekoho nasledovať, dokonca aj Budhovi nasledovníci. Môže byt človek sám sebe svetlom na duchovnej ceste alebo potrebuje majstra, školu, techniku, učenie?
To si vôbec neodporuje. Postupne mizne učiteľ, škola, technika, učenie… To, čo ostáva, je spoznávaná pravda a samotné spoznávanie. Pre náš kauzálny svet: to, čo zostáva, je láska.
Niekedy sa stáva, že osvietenie prichádza „samo od seba“, ale takých bytostí je na svete zrejme veľmi málo. Osobne si myslím, že jablko dozrieva na jabloni.
V čom spočíva úloha lektora meditačných kurzov?
Vedie meditujúceho meditačnou praxou. Svojou osobnou skúsenosťou je mu oporou. Vytvára pocit bezpečia a pohody.
Bolo by lepšie, keby lektor nemal žiadnu osobnosť. Ale má. A tá dáva celému zásedu osobitnú vôňu. Nakoniec na svojich učiteľov spomínam len ako na vzácne osobnosti. To čo ma naučili je už moje a už sa s postavou učiteľa nespája. Tak ako si vy nespájate písanie s pani učiteľkou v prvej triede. Pamätáte si ju ako osobnosť, ale dôležité je práve to písanie. A to je dnes už vaše.
Je prax meditačných zásedov spojená s konkrétnym duchovným smerom, učením či náboženstvom?
Je to technológia nazerania do mysle za účelom spoznania troch charakteristík všetkých javov. Na základe osobného spoznania týchto charakteristík sa myseľ stáva neuľpievajúcou a slobodnou. Spoznáva javy práve také aké sú, vidí ich ako príčinu a dôsledok. Mizne utrpenie, ktoré je vždy spojené s uľpievaním, odmietaním a zaslepenosťou. Myseľ nie je kresťanská, ani budhistická, tak ako prst na nohe nie je budhistický alebo kresťanský. Je ľudský. Náboženstvo je len nadstavba a my pozeráme pod ňu. Táto technológia nie je dogmou alebo vierou o niečom, ale rýdza osobná skúsenosť, prežitok získaný každým jedincom.
V jednej budhistickej knižke som sa dočítal, že budhizmus je jedno z najväčších náboženstiev… Hm. Budha by sa v hrobe obrátil, keby ho neboli po smrti spálili! Budha nebol boh ale človek, ktorý vedecky preskúmal a popísal biotop ľudskej mysle a vytvoril jeho podrobnú mapu a na základe toho učil cesty vedúce von z utrpenia… Budha nevytvoril žiadnu filozofiu, o ničom nefilozofoval, ale vytvoril konkrétny návod – foršicht – na použitie. O tom hovorí Abidhama – náuka o ceste vedúcej von z utrpenia.
Súčasťou cesty a zásedu je aj tréning vysielania milujúcej láskyplnosti. Bez nej myseľ ťažko dosiahne potrebné uvoľnenie. A to spája Budhovu náuku ako most s každým mne známym náboženstvom – všetci duchovní poslovia učili milujúcu láskyplnosť.
V centre všetkých náboženstiev je niekoľko základných otázok a snaha ponúknuť na ne odpovede – otázka stvorenia (ako to všetko vzniklo?), otázka zmyslu (aký to má zmysel?), otázka existencie po smrti (končí sa to smrťou?). Vy hovoríte o meditácii ako o ne-náboženskej praxi. Znamená to, že učenie Budhu a meditačná prax, tak ako ju vysvetľujete, nemá ambície ponúkať odpovede na základné náboženské otázky?
Ozajstná meditácia neponúka odpovede. Dáva priamy prežitok.
Ďakujem za rozhovor.
– otázky kládol Matúš Ritomský
Cesta k sebe
Meditačné zásedy, nazývané tiež vipassana (v sanskrte „meditácia vhľadu“), ktoré vedie Vlado Blaščák, mi spontánne a nezávisle na sebe popísalo viacero mojich priateľov. Desať dní strávených v mlčaní a ponorení do vlastného vnútra všetci označili za jedinečnú skúsenosť, ktorá na nich hlboko zapôsobila. Ich oduševnené rozprávanie bolo pre mňa inšpiráciou k zrealizovaniu rozhovoru s Vladom Blaščákom, ktorý ste práve dočítali.
Aby som podrobnejšie preskúmal, čo to vlastne taký meditačný zásed je, čo počas neho ľudia prežívajú a akú skúsenosť si z neho odnášajú do bežného života, položil som piatim ľuďom, ktorí meditačný zásed absolvovali nasledujúce tri otázky:
1) Čo ťa prividelo k tomu, že si sa zúčastnil/a prvý krát meditačného pobytu u Vlada Blaščáka?
2) Čo si prežíval/a počas meditačného pobytu?
3) Ako hodnotíš tuto skúsenosť s odstupom času? Ako sa premieta do Tvojho života?
Tu sú odpovede:
Stanislava Sekretárova (študentka medicíny)
Od roku 2008 sa zúčastňuje zásedov s Vladom Blaščákom pravidelne, zhruba dvakrát za rok
1) Prvý krát som sa stretla s pojmom vipassanový zásed, keď som mala asi 15 rokov na Zaježovej, kde Vlado Blaščák vtedy býval. Bola som tam akurát v období tesne po skončení jedného zo zásedov. Len som tak započula od ľudí, ktorí ho absolvovali, ako veľmi im to zmenilo život. Nevedela som o čo ide, ani ma to vtedy nezaujímalo.
Svoj prvý zásed som absolvovala o niekoľko rokov neskôr. Dozvedela som sa o ňom od kamaráta, ktorý tam mal ísť robiť kuchára. Dostali sa ku mne len základné praktické informácie a približný náčrt denného harmonogramu (samé cudzie slová, s ktorými som sa stretla prvýkrát a ktorým som nerozumela). Spočiatku sme si z toho robili srandu. Neplánovala som sa zúčastniť. Počas prázdnin, keď môj život nezapĺňala škola a práca, som cítila istú nespokojnosť s vlastným životom. Impulzom na prihlásenie bol pre mňa pocit silnej túžby po „niečom“ (nevedela som po čom) a potreba niečo v živote zmeniť. Spomenula som si, ako na mňa zapôsobili ľudia, čo absolvovali zásed na Zaježovej. Tak som sa rozhodla prihlásiť. Nemala som žiadnu predstavu do čoho idem. Lákalo ma vyskúšať si niečo, čo som ešte nezažila, zároveň som očakávala, že sa niečo v mojom živote zmení.
2) Myslím, že pre mňa bolo obrovskou výhodou to, že som prvýkrát vôbec nevedela do čoho idem. Vďaka tomu som si nevytvárala predstavy o tom, aké to asi bude. O to viac som bola prekvapená. Vstávanie o 5:30 ráno, dodržiavanie mlčania počas celého zásedu, žiadne sociálne kontakty a prakticky žiadny kontakt s vonkajším svetom (žiadne čítanie kníh, počúvanie hudby, rozprávanie so spoluzásedníkmi, telefonovanie, či iné rušivé elementy). Keby som o tom dopredu vedela asi by ma to nelákalo. S odstupom času to však veľmi oceňujem.
Počas celého dňa sa striedala meditácia v sede s meditáciou v chôdzi, medzitým raňajky, obed, večera. Navečer sme sa všetci zišli v meditačke a vypočuli si dhamma prednes. Človek bol po celý čas len sám so sebou, pričom raz za deň absolvoval asi desať minútový rozhovor s inštruktorom o tom, ako sa mu darí. Desať dní viac menej dokola to isté. Najskôr som si myslela, že to nezvládnem. Keď som si však na to zvykla, zistila som, že mi veľmi vyhovuje mať pravidelný denný režim.
Zo začiatku bolo pre mňa ťažké vydržať „sedieť na zadku“ a pozorovať nádych a výdych. Či už kvôli všetkým možným myšlienkam a pocitom, ktoré sa objavovali, vírili mi v hlave a neustále sa vracali, alebo bolestiam, ktoré som pociťovala pri sedení (kolená, chrbát, zadok..). Takisto pre mňa nebolo ľahké zvládať rôzne pocity, ktoré prichádzali (nervozita, nesústredenosť, únava, zlosť, ľútosť a i). Ťažšie som znášala aj nepokojný spánok a sny. Často som mala ráno pocit akoby som celú noc bežala maratón. No najťažšie pre mňa asi bolo vydržať sama zo sebou.
Na druhej strane bolo veľmi príjemné stráviť niekoľko dní v spoločnosti ľudí, bez toho že by sme komunikovali, či mali nejaký sociálny kontakt. Bola som prekvapená, aké množstvo energie sa dá ušetriť (už len tým, že človek nerozpráva). Fascinovalo ma pozorovať myseľ, ako funguje a objavovať nové veci. O tom, ako ma to naučilo inak vnímať svet a seba ani nehovorím. Krásne bolo aj vedomie, že človek touto prácou robí niečo nielen pre seba. Páčili sa mi aj večerné prednášky okorenené humorom na odľahčenie. V porovnaní s tým, čo som mala možnosť zažiť mi prídu veci, ktoré ma počas zásedu trápili, akosi nepodstatné.
3) Je to zážitok, ktorý ovplyvnil celý môj život. Je veľa vecí, o ktorých som sa dočítala v knihách, alebo ich počula od ľudí a myslela som si, že im rozumiem. V meditácii som ale mala možnosť si ich zažiť, čo je podľa mňa niečo celkom iné. Zažila som si, čo to znamená pozrieť sa na veci z rôznych uhlov pohľadu, čo je pre mňa osobne veľmi obohacujúce a oslobodzujúce a čo sa samozrejme prenieslo i do môjho každodenného života. Takisto som sa naučila mnohé veci pustiť a nechať odísť. Niektoré zážitky z meditácie mi pomohli pri odpúšťaní a vyrovnávaní sa s nevyriešenými záležitosťami z minulosti.
Po návrate zo zásedu mám na isté obdobie pocit, akoby som si upratala v hlave, „vysypala smetný kôš“. Cítim sa taká ľahká a bezstarostná, „svet je gombička“. Vyjasní sa mi pohľad na seba i na svet. Myseľ je jasnejšia, pokojnejšia, pružnejšia a rýchlejšia. To sa samozrejme odrazí aj v mojom bežnom živote v podobe ľahšieho prijímania rozhodnutí, intenzívnejšieho prežívania každého okamihu, prežívania pocitov čistej radosti, pokoja a lásky voči ostatným bytostiam. Takisto som spozorovala zvýšenie životnej energie. Bez udržiavania čistého stavu mysle sa znova vrátim do starých koľají. Najlepšie na tom ale je, že už som sa zoznámila s nástrojom, pomocou ktorého sa dá niečo s tým urobiť 🙂
Matúš Bakyta (psychológ, živnostník)
Prvý meditačný pobyt absolvoval roku 2004 na Spiši, druhy asi o 1-2 roky neskôr na Zaježovej
1) Základným impulzom bola zvedavosť, chuť vyskúšať niečo nové, spoznať svoju myseľ a otestovať svoju pevnú vôľu.
2) Prvé dni som myslel, že sa zbláznim. Cieľom vipassany je upokojiť myseľ a dosiahnuť čo najväčšiu bdelosť. V praxi to znamenalo, že som sa snažil čo najviac uvedomovať si to populárne „TU A TERAZ“. Ale kto si uvedomuje pri chôdzi, že dvíha pätu, odlepuje špičku chodidla od zeme a kladie zase pätu na zem? A to bola ešte tá jednoduchšia časť – zvaná čankamana – kedy sme chodili po zvolenej cestičke (asi 10 m dlhej) dokola v hodinových blokoch niekoľkokrát za deň.
Náročnejšia časť pre mňa boli hodinové meditačné sedenia. Sedieť hodinu podľa možnosti nepohnute a sústrediť sa iba na nádych a výdych bolo fakt peklo :). Pozornosť lietala kade tade a ozývalo sa hlavne telo, nezvyknuté sedieť vzpriamene a nepohnute.
Tieto hodinové bloky (chodenie a sedenie) sa striedali, takže za deň sme asi 4 hodiny sedeli a 4 chodili (presný počet si už nepamätám, ale začiatok bol vždy o 6:00 ráno)
Asi na tretí deň prišla kríza, bolelo ma celé telo a myšlienky sa vynárali úplným tryskom. Tak som počas jedného sedenia rezignoval a ľahol si (mohli sme meditovať aj v ľahu, ale bolo tak ťažšie nezaspať). Samozrejme som za chvíľu zaspal a vtedy prišiel asi najsilnejší zážitok. Cítil som, ako sa mi telo uvoľnilo a energia prúdi, zalialo ma jasné teplé svetlo. A zobudil som sa na to, že chrápem. Keď som sa zase posadil, tak to už bolo Iné. Racionálne som si uvedomil, že som sa predtým príliš snažil, a to, že som na chvíľku poľavil, mi vlastne veľmi pomohlo. Pocitovo to bol silný zážitok v tom, že som asi prvý krát cítil čakry (energetické centrá pozdĺž chrbtice až po tú na temene hlavy). Vnímal som, že to sedenie s nimi niečo reálne robí, ako tá energia stúpa, lieči, razí si cestu.
3) Bolo to úžasná skúsenosť. Asi najviac som si to uvedomil, keď som prišiel domov. Stačilo mi spať 6 hodín a týždeň som vkuse upratoval byt – keďže som si upratal v sebe, mal som potrebu si upratať aj okolo.
A dlhodobo … snažím sa udržiavať bdelosť. Keď mi ráno vypadne šálka z ruky, tak si uvedomím, kde som pri tom bol v myšlienkach.
Michal Drienik (živnostník, predajca biopotravín)
Absolvoval tri meditačné pobyty v rokoch 2008 až 2010
1) Slovo vipassana som prvýkrát počul od Vlada Blaščáka. Bol som u neho na konzultácií a okrem iného mi túto formu meditácie odporučil.
V meditácii som bol samouk a niekoľkokrát predtým som ju rôznymi spôsobmi skúšal. Informácie o technike meditácie som čerpal z kníh a internetu a keďže všade píšu niečo iné, mal som v tom zmätok. Nevedel som presne, čo robiť a čo očakávať.
Onedlho ma oslovil kamarát s tým, že organizuje vipassanový zásed a potrebuje kuchára. Uistil ma, že sa počas zásedu žiadne veľké hodovanie konať nebude, jedlo bude jednoduché, vegetariánske, tak som súhlasil. Vipassanu som si tam odsedel poctivo a čankamanu (meditáciu v chôdzi) som trávil prevažne v kuchyni.
2) Na zásedoch mi veľmi vyhovuje pravidelný režim, ktorý tam máme. Ráno sa zobudím, nemusím rozmýšľať, čo treba dnes urobiť, čo budem jesť, variť, komu treba zavolať a kam ísť. Denný režim je počas tých 10 dní viac-menej rovnaký, o jedlo a posteľ postarané. Žiadny telefón, počítač, e-maily, nič.
Podnety zvonku sú minimálne, svet vôkol sa stíši. O to hlasnejšie sa ozýva vnútro. Môžeš vidieť, čo všetko v sebe nosíš, čo všetko sa v tebe odohráva. Máš na to pozorovanie čas, môžeš si vytvoriť odstup od vlastných myšlienok, môžeš pozorovať, čo sa s nimi deje, keď im nedávaš pozornosť, iba ich zaznamenáš. Môžeš vidieť akou hybnou silou je myšlienka alebo emócia.
Spočiatku som považoval meditáciu za oddychovú relaxačnú činnosť, pri ktorej sa pohybuješ medzi spánkom a snením, niekedy viac snením. Meditácia všímavosti si však vyžaduje stále sústredenie, pozornosť, snahu zaznamenať čo najviac. Je to celkom makačka, preto na zásede prichádzajú fázy útlmu, keď už sa ti totálne nechce a robil by si radšej čokoľvek iné. Vtedy veľmi pomáha sila skupiny. Keď vidíš, že ostatní sedia bez pohnutia, snažíš sa aj ty. Doma by si to asi zabalil. A samozrejme, Vladove inštrukcie, ktorý vie veľmi citlivo zvážiť situáciu a poradiť, povzbudiť.
3) Všímam si, že po absolvovaných zásedoch mám menšie výkyvy okolo vlastnej osi. Keď ma niečo naštve, prejde ma to skôr, nedržím v sebe hnev, ale relatívne rýchlo sa z neho dostanem. Jednoducho sa mi nechce byť v stave hnevu, nenávisti, žiarlivosti alebo smútku. Je to únavné. Ono to bolo vždy, len predtým som nepostrehol, koľko síl taký deň hnevu stojí. Teraz si to uvedomím a čoskoro ma opustí. Nehovorím, že som teraz stále šťastný a usmiaty, ale jednoducho sa na tej lodi už tak dlho neveziem a radšej vystúpim.
Venujem sa cyklistike a všimol som si, aký veľký rozdiel je medzi šliapaním a myslením zároveň, a jazdením, keď sa sústredíš na svoje telo, na pohyb nôh, na dych. Veľmi to zlepšuje výkon. A myslím, že je to práve vipassanou, že si v tom konkrétnom momente uvedomím, že teraz chcem bicyklovať, nie rozmýšľať. A keď sa vrátim k myšlienkam, uvedomím si – znovu myslím, nebicyklujem. Zvyčajne je takéto myslenie neproduktívne, nič z toho nevzíde. Najlepšie nápady u mňa prichádzajú práve v stave nemyslenia. Blik a mám to.
Týmito uvedomeniami získavam väčšiu kontrolu nad svojím životom.
Zuzana Molnárová (ekonómka)
Meditačného zásedu sa od roku 2008 zúčastnila 5-krát. Prvý trval 7dní, ostatné 10 dní
1) K vipassane som sa dostala náhodou. Priateľ sa venoval zdravej výžive a bol pozvaný variť na meditačný zásed. Keďže som mala dovolenku, pridala som sa v očakávaní zmeny, po ktorej som už dlho túžila. S meditáciou som nemala osobnú skúsenosť, tak si vravím, prečo to aspoň raz v živote nevyskúšať? Vôbec som nevedela do čoho idem, ale inštruktora som poznala a dôverovala som mu. Veľa som o meditáciách čítala a počula, a tak som sa v auguste 2008, plná strachu z nepoznaného, rozhodla vyskúšať to na vlastnej koži…
2) Prvé dni zásedu boli pre mňa náročné – cítila som sa, ako keď prídete z ruchu veľkomesta do ticha vidieka, no to ticho som si akosi nevedela vychutnať. Túžila som po tichu a zrazu, keď som mala možnosť v ňom nejaký čas pobudnúť, snažila som sa ho všemožne zaplniť a prehlušiť. V hlave mi víril kolotoč neustálych myšlienok na prácu, domácnosť, spomienok a nekonečných plánov. A do toho to neutíchajúce škŕkanie v žalúdku každú meditáciu! Z tohto kolotoča mi pomáhal každodenný krátky rozhovor s inštruktorom, od ktorého som načerpala nové podnety, povzbudenia a pomôcky k meditačnej praxi. Okrem tohto rozhovoru sa na zásede vôbec nerozpráva, čo vedie k hlbšiemu vnímaniu samého seba. A toto pre mňa bolo asi najťažšie: zostať v tichu sama so sebou 10 dní a pozorovať všetko to, čo sa deje vo vnútri. Nervozita, hnev, nespokojnosť, rozpadajúce sa mládežnícke ideály…
Ale ako dni ubiehali, myšlienky a škŕkanie v bruchu utíchali. Pozornosť sa prostredníctvom meditácie neustále zostrovala a ja som dokázala seba i okolie vnímať všímavejšie ako kedykoľvek predtým. Telo sa cítilo fantasticky uvoľnene ako po kvalitnej masáži. Znie to naozaj neuveriteľne, keď si uvedomíte, že navonok prakticky nič pri meditácii v sede nerobíte, iba sedíte na zadku a pozorujete nádych a výdych.
3) Táto skúsenosť ma výrazne ovplyvnila a dopomohla mi sa v živote konečne rozhýbať. Opustila som svoje predchádzajúce zamestnanie, čo bol pre mňa veľmi ťažký krok. Akoby mi ponúkla vidieť to, čo je pre mňa dôležité a čoho sa už treba vzdať a tým pádom dať priestor niečomu novému. Taktiež mi napomáha vidieť veci z viacerých uhlov pohľadu a netrápiť sa tak veľmi tým, čo nemôžem ovplyvniť. Meditačnými zážitkami som si osvojila určitý nadhľad, ktorý sa snažím premietať do každodenného života – niekedy úspešnejšie, inokedy pomenej.
Daniel Milo (ľudsko – právny aktivista)
Zúčastnil sa meditačného zásedu v roku 2002, v trvaní 10 dní
1) O vipassane som sa dočítal už dávnejšie ako o metóde, ktorú použil Budha, aby dosiahol osvietenie a keď mi kamarát povedal o 10 dňovom kurze, na ktorom bol v Indii, povedal som si, že to skúsim aj ja. V Indii mi to nakoniec nevyšlo, lebo kurz, na ktorý som chcel ísť, bol plný, tak som uvítal možnosť zúčastniť sa vipassany na Slovensku pod vedením Vlada Blasčáka (ktorého som vlastne dovtedy moc nepoznal, len som vedel, že je to liečiteľ a vedie aj nejaké kurzy). Išiel som na ten kurz spolu s dvoma známymi, bolo to v lete 2002.
2) V prvý večer nám Vlado vysvetlil pravidlá (nehovoriť, nepísať, vypnuté mobily, denný režim) ako i techniku (pozornosť na dýchanie – na bod pod nosom, pozorovanie emócií, pocitov v tele, myšlienok ako objektov, nestotožňovanie sa s nimi…). Hneď od začiatku sme prešli na iný rytmus života – zmena stravy a najmä intenzívna meditácia. Striedala sa hodina (alebo hodina a pol) sedenia s hodinou meditácie v chôdzi vonku na záhrade. Nejaký čas trvalo, kým som sa do toho dostal a prežil som si aj krízu : pochybnosti načo tam vlastne som, aký to ma zmysel, čo všetko iné by som mohol robiť atd. Neskôr sa začali aj silné bolesti v chrbte. Postupne sa však začal prejavovať aj účinok stíšenia mysle – harmónia, pokoj, ostré vnímanie myšlienok, pocitov, emócií. A prišli aj chvíle vytrženia a stavy zmeneného vedomia, otvorenie srdca, pocity jednoty s Bytím. To však nebol cieľ vipassany, aj toto boli len sprievodne javy, aj keď príjemné. Cieľom bolo uvedomiť si ako funguje myseľ, ako sme v ‚zajatí‘ neustáleho kolobehu myšlienok, emócií, pocitov, ako tieto vznikajú a menia sa a práve vďaka našej pripútanosti k nim vzniká utrpenie, ktoré v živote zažívame.
3) Hodnotím to ako veľmi prínosnú skúsenosť, ktorá mi určite v mnohom otvorila oči – práve na takýchto intenzívnych meditačných zásedoch je človek nútený prestať hrať hry, ktoré každý hráme pred sebou i okolím a otvorene sa pozrieť na všetky aspekty svojej mysle i duše. Bola to pre mňa vítaná príležitosť zastaviť sa na chvíľu v kolobehu života a pozrieť sa intenzívnejšie do svojho vnútra. Samozrejme, že meditovať sa dá každý deň aj doma, ale takéto intenzívne zásedy, spojené so zmenou denného režimu, pod vedením skúseného učiteľa, s ktorým je možné všetky sprievodné stavy konzultovať, dokážu mnoho veci urýchliť a prehĺbiť. Určite si vippasanu chcem ešte zopakovať. Chodievam už viac rokov na iné sústredenia, kde sa cvičí karate, joga, tai-chi, ci-kung a medituje, ale ich zameranie je trochu odlišné.
