Víťazný november

Zmena radničnej garnitúry nás môže napĺňať optimizmom: priniesli do úradov nezávislé a „odnezávislené“ tváre ako Čahojová či Nesrovnal. No práve v Bratislave je dôvodov na radosť pomenej. Nakoľko sa môžeme tešiť z výsledku, keď volí len – tretina? Aký tlak verejnosti budú títo ľudia cítiť, keď sa raz pokušenia moci, tie jedinečné príležitosti ponúkané vysokým úradom, znesú na nich? Voľby pred 17.novembrom, pred štvrťstoročnicou Nežnej revolúcie, nás teda mohli nadchnúť aj viac než len tretinovo.

Posledný volebný víkend vzbudil vo mne niekoľko dôvodov na radosť. Veľa ľudí po celej krajine vyjadrilo nesúhlas s vedením svojich miest. Zvolení boli väčšinou nezávislí kandidáti, aj keď málokedy skutočne nestranícki. Zároveň verejnosťou prehrmel škandál okolo CT-čkovej kauzy, ktorý doteraz viedol k pádu dvoch významných nominantov vládnej strany. Aj keď v menšom počte, ľudia zas vyšli do ulíc prejaviť nesúhlas. Ten radostný pocit, že po 25 rokoch sa duch Novembra zas vracia do našej spoločnosti! Opäť znie nadšenie pre slobodu, odpor voči arogancii moci!

No netešme sa príliš. Čo znamená pád Pašku a Zvolenskej pre vládu Smeru? Je to snáď dôsledok otrasov po porážke ich predsedu v prezidentských voľbách? Doznievanie nástupníckych bojov, ktoré sa vlastne ani nezačali? Alebo dôsledok porážky v župných voľbách, ktorú im utŕžil neonacistický protikandidát – a teda znak širšej vnútrostraníckej krízy?

Oni však nepôjdu za mreže; len do politickej výslužby. Tá nemusí mať pre nikoho mimo Smeru veľký význam. Ich posty preberú ľudia, ktorí sú ešte stále menej známi, menej výrazní, a teda spôsobilí na to, aby svojou politickou zodpovednosťou prikrývali záujmy tých, ktorí sa rozhodli Pašku obetovať. Ani opozícia nedokáže vysvetliť, ako problém presahuje dvoch inkriminovaných (a ako by ho vedeli vyriešiť). Hlina, Matovič či Lipšic síce tiahnu na tribúny v budajkách s vidinou novej Gorily, mávajú Paškovou hlavou ako keby bola podstatou skazenosti systému, no koľko nových voličov tým už len inšpirujú? Nepriznajú si, že sú to v prvom rade rozkoly v opozícii, z ktorých majú niekoľko oni sami na svedomí, čo umožňujú Smeru dokončovať aj pofidérnejšie obchody ako tento.

Zmena radničnej garnitúry nás môže napĺňať optimizmom: priniesli do úradov nezávislé a „odnezávislené“ tváre ako Čahojová či Nesrovnal. No práve v Bratislave je dôvodov na radosť pomenej. Nakoľko sa môžeme tešiť z výsledku, keď volí len – tretina? Aký tlak verejnosti budú títo ľudia cítiť, keď sa raz pokušenia moci, tie jedinečné príležitosti ponúkané vysokým úradom, znesú na nich? Voľby pred 17.novembrom, pred štvrťstoročnicou Nežnej revolúcie, nás teda mohli nadchnúť aj viac než len tretinovo. Zvolení kandidáti sú určite dobrí, no množstvo voličov nedodáva ich mandátu patričnú váhu. Fakt, že v Čadci či Rožňave účasť presahuje 50%, si bratislavskí lokálpatrioti radi budú vysvetľovať dedičstvom volebnej disciplíny z čias Mečiara či národných výborov. No to nič nemení na fakte, že Bratislava ako hlavná polis, centrum verejného života krajiny, zase prepadla. Chce byť najbohatším a reprezentatívnym mestom republiky, no jeho obyvateľstvu to bolo jedno.

Bratislava ako hlavná polis, centrum verejného života krajiny, zase prepadla. Chce byť najbohatším a reprezentatívnym mestom republiky, no jeho obyvateľstvu to bolo jedno.

Anton Srholec na odovzdávaní Cien pamäti národa povedal, že najväčšie škody spôsobené komunistickým režimom boli tie morálne. Štát legalizoval a odmeňoval podrazy, nepoctivosť, servilitu voči nadriadeným a privilegovaným. Tieto javy tu boli samozrejme aj predtým, a ostávajú aj po páde tohto režimu. No pri všetkej úcte k jeho názorom sa mi zdá, že oveľa vážnejšou „morálnou škodou“ je utvrdenie predstavy, že sme od politiky oddelení. Politika je podľa nej doménou zasvätených ľudí: straníkov, ich sponzorov a satelitných expertov. Kde-tu sa zjaví ešte nejaký aktivista so svojimi heretickými myšlienkami, ktoré však nedokáže podporiť tvrdými číslami rastúcej zamestnanosti či efektivity užívania eurofondov. Sila hlasu sa stráca v Oligarchovom „volič je hovno„, no tiež aj v pohodlnosti života, v ktorom ide o prežitie a sýtosť. Táto predstava nie je nová: bola podstatou feudalizmu, pričom alternatíva sa za krátke obdobie Prvej republiky nestihla vyvinúť. A nemôžeme ju pripisovať len vplyvu zlovôle feudálov, komunistov či politikov.

Pri politike síce každý chápe, že ide o mocenský boj, no ten „boj“ a „moc“ sú chápané rôzne. Minimálne tie dve tretiny bratislavských nevoličov akoby nechápalo, že nejde len o boj o „korytá“, z ktorých si sponzorské firmy vyťahujú zákazky, ale o moc nad nimi samými. O moc, ktorej by aj oni sami mali byť súčasťou, ktorú by mali usmerňovať.

Ani v 1989 nešlo protestujúcim o to, aby sa dostali k moci ako ku „korytám“. Skôr si boli vedomí, že režim stráca pevnú pôdu pod nohami, pričom ich vo veľkom klamal. Trabanty síce tiahli na juh, no málokto vedel prečo. O Walęsovi vedelo len pár „zasvätených“ a „pád berlínskeho múru“ sa do čechoslovenčiny dostal až po rokoch ako cudzie slovo, bez zjavného súvisu s „našim“ Novembrom. Odhalenie lži viedlo k tušeniu; protesty boli aktom odvahy, spýtať sa režim na pravdu, po ktorej neostávalo, než ho zvrhnúť. Problém je, že tieto politické premeny dodnes ostávajú vytrhnuté zo širšieho kontextu. Na jednej strane ide o vedomie toho, čo všetko revolúcia v rámci politického života zasiahla; na druhej aj o nadnárodný charakter zmien, ktoré rok 1989 priniesol. Odvaha k pravde síce stačila na zvrhnutie KSČ, no už nie na revíziu straníckej politiky, na objektívne prehodnotenie ekonomiky RVHP, na pochopenie dôležitosti komunálnej politiky, sily peňazí či potreby individuálnej spoluúčasti na spravovaní štátu. Revolúcia sa ako „myšlienka“ príliš rýchlo pretvorila na revolúciu ako „udalosť“, ktorou si už národ prešiel a má od nej pokoj.

Revolúcia sa ako „myšlienka“ príliš rýchlo pretvorila na revolúciu ako „udalosť“, ktorou si už národ prešiel a má od nej pokoj.

Niet divu, že 25 rokov potom je ťažké nejaké to revolučné dedičstvo nájsť. Miesto aby sme sa poučili z dejín, mainstreamovosť nudných osláv štátneho sviatku nás dráždi k hľadaniu alternatívnych vysvetlení pohnútok revolucionárov. Čitateľ je vystavený apologetizujúcim dezinterpretáciam Jakeša či Lorenca, ktoré teraz kolujú v médiách, aby nám sviatok pripomenuli. Politický život súčasnosti sa tiež môže stať vzorom, pomocou ktorého vysvetľujeme veci bývalé. VPN, ODS a KSČ sa v tomto narratíve premieňajú na bežné záujmové skupiny, ktoré sa nepovraždia, nachádzajú kompromis; komunista Čalfa sa stáva premiérom a revolúcia – dohodou.

Akoby sme sa podvedome chceli vrátiť ku vláde privilegovanej elity nad pospolitým ľudom. Akoby sme boli politicky leniví ľudia, ktorých nezaujíma, čo sa deje za ulicou; a ak áno, uspokojíme sa s tým, čo nám povie „politický expert“. No ako inak budú budúce generácie vnímať voľby, kde dôjde len tretina oprávnených? Ako prejavujeme schopnosť vážiť si svoj hlas?