Ľudský život sprevádza tajomstvo. Napriek tomu, že sa mapa nášho poznania rozširuje závratným tempom, stále tu ostáva hranica, za ktorou je to „niečo“. Nepochopiteľné, nevysvetliteľné, tajomné, niečo, čo ľudský rozum (zatiaľ) nedokáže obsiahnuť. Ľudia s týmto tajomstvom nakladajú rôzne. Sú takí, ktorí k nemu pristupujú s pokorou, uvedomujúc si vlastné limity v porozumení sveta okolo nás a v nás. Táto pokora sa nevylučuje zo zvedavosťou a túžbou porozumieť, avšak odlišuje sa od snahy tajomstvo znásilňovať.
Vraví sa, že naši predkovia, neznalí fyzikálnych zákonov a meteorologických javov si búrku a údery bleskov vysvetľovali ako hnev bohov. Proces akým vzniká búrka bol pre nich tajomstvom, s ktorým sa vedeli vyrovnať iba tak, že si vytvorili predstavu nadprirodzených bytostí v nebesiach, trestajúcich v svojom hneve Zem. Predstavujem si, že možno aj v tých časoch žili ľudia, ktorí sa s tajomstvom búrok dokázali vyrovnať inak – povedali si jednoducho „neviem“ a nesnažili sa znásilňovať dosiaľ nepoznané vlastnými predstavami.
Nedávny výskum vedcov z Michiganskej univerzity ukázal, že mystické „zážitky na prahu smrti“, môžu byť vyvolané špecifickou pred- smrtnou mozgovou aktivitou. Pokiaľ by sa táto hypotéza potvrdila, dokázali by sme lepšie porozumieť príbehom ľudí, ktorí prežili klinickú smrť a zažívali pri tom rôzne vízie, ako napríklad svetlo na konci tunela, zážitky vystúpenia z fyzického tela a podobne. Zároveň by to však znamenalo sklamanie pre tých, ktorí v zážitkoch blízkych smrti nachádzali dôkaz o existencii nesmrteľnej ľudskej duše a života po živote.
Sú ľudia, ktorí na vedecké objavy, zasahujúce do ich predstáv, reagujú podráždene. Pokus o znásilnenie tajomstva ich vlastnými predstavami nevyšiel. Tajomstvo sa vzoprelo. Žiadne vznášanie sa nad vlastným telom, ani tunel, na konci ktorého je svetlo. Smrť a ľudská duša ostávajú tajomstvom. Tajomstvom vyvolávajúcim otázku, úžas a hlbokú pokoru. Pokoru, ktorá nepotrebuje každý kúsok neznáma zapratať posvätnými fantáziami.
Francis Crick, prezývaný tiež „otec DNA“, laureát Nobelovej ceny za významné objavy na poli výskumu štruktúr nukleových kyselín sa na sklonku svojho života venoval neurobiológii a skúmaniu ľudského vedomia. Známym sa stal predovšetkým jeho výrok: “Vaša radosť a smútok, vaše spomienky a túžby, váš pocit osobnej identity a slobodnej vôle v skutočnosti nie sú ničím viac, ako prejavom činnosti ohromného systému nervových buniek a s nimi spojených molekúl.“ Je to naozaj všetko? Môžeme zredukovať mystérium ľudskej duše na biochemické reakcie v našom mozgu? Musí byť predsa niečo viac!
Nedovidím do všetkých koncov, nedovidím za hranicu smrti, nerozumiem konečnému zmyslu svojej existencie, neviem či je Boh a či niečo od nás očakáva. Je nepochybne veľa dôležitým vecí, ktoré neviem. Ale keď niekedy pred spaním o týchto veciach premýšľam, zmocňuje sa ma úžas, radosť a vďačnosť.
Skúsme si ale položiť otázku inak – čo viac by sme chceli? Nie je dostatočné tajomné, vzrušujúce a doslova zázračne vidieť ako funguje náš mozog, ako sa v ňom prenášajú informácie, spracovávajú vnemy, regulujú telesné funkcie, zabezpečuje prežitie a – aby by to nebolo málo – ako v úžasnom ohňostroji neurónových výbojov vznikajú myšlienky, pocity, vedomie?
Potrebujeme ešte niečo viac, aby sme mohli onemieť v úžase a skloniť hlavu pred zázrakom života?
Je pre mňa veľkým paradoxom ako často sa v náboženských kázaniach spomína pokora, ale zároveň sa nimi živí aj ľudská pýcha. Veď čo už môže byť zdrojom väčšej pýchy, ako pocit, že som „prekukol“ mystérium života. Pocit, že viem prečo a ako sme boli stvorení, aký zmysel má život a ako máme žiť, aby sme tento zmysel naplnili. Predstava, že viem čo bude po smrti a kam pôjde moja duša, keď opustí telo. Náboženským učením podkutý človek nemôže byť Bohom, ale z kníh, ktoré nadiktoval sám Boh vie presne vyčítať všetko podstatné o veciach prvých aj posledných. Musí to byť pocit supermana.
Pocit, ktorý je mne osobne odopretý. Za prejav pokory považujem schopnosť povedať „neviem“, skloniť hlavu pred tajomstvom vesmíru aj tajomstvom vlastného vnútra. Nedovidím do všetkých koncov, nedovidím za hranicu smrti, nerozumiem konečnému zmyslu svojej existencie, neviem či je Boh a či niečo od nás očakáva. Je nepochybne veľa dôležitým vecí, ktoré neviem. Ale keď niekedy pred spaním o týchto veciach premýšľam, zmocňuje sa ma úžas, radosť a vďačnosť. Vďačnosť za všetky tie tajomstvá, ktoré ma obklopujú.
13 komentárov
AhoJ Matúš.
Keď som si prečítal “upútavku” na tento Tvoj nový článok, tak som sa potešil, že predsa len ešte nie si úplne zmagorený z tých vedeckých štúdií, exaktných dôkazov a “antikonšpiračno- antišarlatánskeho” nadšenia, na ktorom momentálne zjavne fičíš. Prečítanie celého článku ma však znovu trochu schladilo- a to z nasledujúcich dôvodov:
-Prezentuješ tu svoje predsudky, ktoré máš o veriacich ľuďoch a zovšeobecňuješ svoje ničím nepodložené závery. Ja napríklad medzi úprimne veriacimi ľuďmi nepoznám prakticky nikoho, kto by o sebe tvrdil, že prekukol mystérium života, alebo kto by o sebe vyhlasoval, že presne vie čo bude po smrti, atď. Mnohí veriaci sú dokonca aj veľmi skeptickí k “dôkazom” o posmrtnom živote vo forme zážitkov na prahu smrti a držia sa známeho “ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo”… Tajomstvo, nepreniknuteľné tajomstvo je v podstate ústrednou témou celej mystiky, temná noc nevedenia a nepoznania je bežná cesta mnohých úprimne veriacich ľudí. Každý pokrok v poctivom poznaní, či už materiálnom, alebo duchovnom, plodí ďalšie a ďalšie otázky. Čím viac toho vieme, tým viac vidíme vecí ktoré nepoznáme, tým záhadnejší a nepochopiteľnejší sa nám svet javí.
-Ďalšou vecou, ktorou sa vo svojich úvahách málo zaoberáš, sú dôsledky, čiže ovocie jednotlivých spôsobov nazerania na svet a taktiež praktické dôsledky toho, čoho existenciu síce nevieme dokázať, ale ono sa to v praxi nejako prejavuje. (Napríklad osoby čo zažili zážitky klinickej smrti od toho momentu často žijú úplne iným životom, úplne sa zmení ich hodnotový rebríček, atď, bez ohľadu na to, ako tie zážitky vznikajú…) O dôsledkoch je potrebné uvažovať aj v prípade toho, že príjmeme hypotézu o tom, že celé naše vedomie a existencia sú iba prejavmi činnosti neurónov v našom hmotnom mozgu. Čo to znamená v dôsledku pre naše vzťahy, pre naše životné postoje, pre naše reakcie v krízových situáciách, atď., atď… ??? Mne osobne napríklad pripadá veľmi pokrytecké, koľko málo poctivých, dôsledných nihilistov je medzi ľuďmi, čo si vravia ateisti, ale v skutočnosti veria namiesto náboženstva rôznym ideálom, a umelo vytvoreným princípom, humanizmu, demokracii, neurčitej mystike a kadečomu inému. Lenže pravým dôsledkom poctivého materialistického ateizmu je poctivý nihilizmus odmietajúci akékoľvek hodnoty. Ja by som na skutočného ateistu, ktorý hlboko dôsledne prežíva svoj pohľad na svet a napriek tomu žije a neobesí sa, hľadel s veľkou úctou, ako na hrdinu, ale žiadneho takého nepoznám. Väčšinou totiž majú ateisti svoje alternatívne viery, alebo jednoducho úmyselne nič neriešia a vytesňujú úvahy o “posledných veciach” zo svojho života.
-K prvému odstavcu o vzniku náboženstva z neznalosti princípu blesku dodám iba toľko, že som sa nezdržal smiechu. Toto je klasická učebnicová poučka z komunistických knižiek, ktoré nám chceli vysvetliť “AKO TO NAOZAJ JE”, ako si ľudia vymysleli bohov… Ľudia videli blesk a pripísali to bohom… Akosi sa tam nedozvieme, ako by ľudia evolúciou došli na takéto absurdné myšlienky, úplne odtrhnuté od reality, ktorú poznali. Akosi to nevysvetľuje prečo náboženstvá vznikli v každej kultúre a všade na svete a s toľkými podobnými črtami. A celkovo, kde sa rodí tá z materialisticko- ateistického hľadiska úplne absurdná a evolučne kontraproduktívna túžba človeka po večnosti a po zmysle, ktorá je prakticky univerzálna pre nás všetkých??? Lebo sme si nevedeli vysvetliť úder hromu?! Mimochodom, ani dnes nevieme nič o tom prečo ten blesk existuje. Vieme iba ako funguje, ako vzniká, ale prečo je všetko tak, ako to je… O tom nevieme stále nič.
…
Otvoril si tému, ktorá sa môže rozbehnúť do nekonečna na všetky strany. Priznávam, že aj mne sa tie myšlienky rozutekali, ako som to čítal. Zachytil som tu iba zlomok toho, čo mi pritom napadlo, čiastočne sú to iba moje subjektívne pocity, ktoré to vo mne vyvolalo. Toto však nie je a nebude diskusia o empirických dôkazoch a exaktnej vede…
PS: Píšeš, že: “Nie je dostatočné tajomné, vzrušujúce a doslova zázračne vidieť ako funguje náš mozog, ako sa v ňom prenášajú informácie, spracovávajú vnemy, regulujú telesné funkcie, zabezpečuje prežitie a – aby by to nebolo málo – ako v úžasnom ohňostroji neurónových výbojov vznikajú myšlienky, pocity, vedomie?
Potrebujeme ešte niečo viac, aby sme mohli onemieť v úžase a skloniť hlavu pred zázrakom života?”
Za seba odpovedám- na to, aby som onemel pred zázrakom života mi to stačí, ale ku šťastiu a spokojnosti určite NIE. Určite mi nestačí to vedomie, že všetci ktorých milujem sú iba náhodne zoskupené kusy hmoty a ich vedomie, aj naše vzťahy sú iba produktom fyzikálno chemických reakcií v tejto hmote a že navždy zaniknú, keď sa táto hmota vo forme atómov poberie na ďalšie nekokonečné, nezmyselné a bezcieľne putovanie v nekonečnom a bezduchom vesmíre. A všetka bolesť či radosť ostane bezo zmyslu, ako nepatrný záblesk vedomia, čo náhodne vznikol a zanikol v nekonečnom čase a priestore. Ku šťastiu a pokuju mi taktiež nestačí, že všetko zlo aj dobro sú v tomto nezmyselnom svete bezduchej hmoty iba relatívne pojmy a je celkom jedno či niekto umučil stovky ľudí, alebo či sa o niekoho obetavo a s láskou staral. Lebo smrť a rozklad všetko a všetkých zrovná a naveky ukončí. Lebo hmota je iba hmota a naše pocity iba produkty reakcií v nej, čiže nemajú žiadne znamienko plus ani mínus, sadistický vrah sa rovnako rozloží, ako obetavá matka a atómy čo včera tvorili vraha, budú zajtra kvitnúť v kvetine a atómy matky môžu byť s nimi zmiešané, niektoré budú vo výkaloch atď. V tomto svete poctivého materialistického ateizmu si je všetko rovné, všetko je bez hodnoty, žiadnu hodnotu nie je od čoho odvodiť, hmota je iba hmota v neustálych premenách, človek a výkal “jedno jest”… Takže NIE, toto mi nestačí, privádzať deti do takejto absurdity, do sveta kde sa rodíme iba nato, aby sme umreli a kde VŠETKO má iba jeden cieľ- ZÁNIK A ROZKLAD. A nejaký “úžasný ohňostroj neurónových výbojov” je veľmi chabou náplasťou na skutočné potreby a najhlbšie túžby mojej duše. V tomto kontexte je to skôr sarkastický úškrn smrti, ako nejaká útecha, či nebodaj uspokojivý cieľ. Povedzme človeku nad hrobom milovanej bytosti, že mu má stačiť “ohňostroj neurónov” a žasnutie nad týmto absurdným divadlom, kým sa sám tiež poberie do večného zabudnutia pod drn…
obo, necitim potrebu spochybnovat tvoje prezivanie existencialnych otazok. Sam za seba mozem povedat jedno – na zaklade mojich doterajsich zivotnych skusenosti som presvedceny, ze je mozne prezit zmysluplny, spokojny a do istej miery aj radostny zivot bez toho, aby clovek uveril odpovediam, ktore ponukaju nabozenstva. To neznamena, ze vo mne odumrela tuzba po poznani a zvedavost co je za hranicou neznameho. Iba som spoznal, ze nabozenske pribehy nedokazu tuto moju tuzbu po poznani uhasit a tiez, ze vztah s tajomstvom prezivam ako intimnu skusenost, do ktorej nemam chut zapajat sprostredkovatelov.
Toto samozrejme bez výhrady rešpektujem a nemám, ani nemôžem mať žiadne námietky.
…
Moje námietky však boli smerované na Tvoje predsudky voči prežívaniu veriacich ľudí. Na jednej strane si zakladáš na svojej pokore a odvahe povedať “neviem”, ale na druhej strane píšeš, akoby si vedel, ako svet vníma veriaci, akoby si vedel, ako vzniklo náboženstvo (ničím nepodložený príbeh o vzniku náboženstva z vysvetľovania pôvodu blesku)…Na jednej strane pokorne tvrdíš, že toho veľa nevieš, ale na druhej strane vieš nazvať vnútorné prežívanie niekoho iného “posvätnou fantáziou”, čiže si vlastne namýšľaš že chápeš obsah cudzieho vnútorného života a že ho môžeš posudzovať zvonku a dávať mu nálepky. Vysmievaš sa z ľudí čo sa vraj tvária, ako hovorcovia Boha, ale sám sa pasuješ za hovorcu “tajomstva”, lebo tvrdíš, že “tajomstvo sa vzoprelo”. A vraj žiaden tunel, žiadne vznášanie sa- to už pre Teba tajomstvo nie je, tam už si si istý(?), že vieš, ako to určite je?
…
Takže tá Tvoja pokora pred tajomstvom má značné limity, nakoľko evidentne nerešpektuješ tajomstvo vnútorného života iných ľudí a domýšľaš si závery o ich prežívaní reality a taktiež nemáš rešpekt pred tajomstvom histórie, keďže jednu zo svojich úvah zakladáš na ničím nepodloženej a nepotvrdenej hypotéze o vzniku náboženstiev. A navyše odkiaľ berieš istotu, že ten kto na rozdiel od teba tvrdí že VIE, automaticky znásilňuje pravdu??? Jednoducho tiež iracionálne a bez dôkazov veríš tomu, že druhí v skutočnosti NEVEDIA, ale sa iba tak tvária a znásilňujú pravdu a iba Ty, ktorý v tejto oblasti tvrdíš, že NEVIEŠ, tú pravdu neznásilňuješ. Vymyslíš si postavičku veriaceho, pripíšeš mu nejaké podľa Teba charakteristické vlastnosti a posmešne ho nazveš supermanom, aby si “dokázal”, aký je ten veriaci smiešne pyšný človek a aký si ty pokorný, lebo Ty máš rešpekt pred tajomstvom.
…
Otázkou však zostáva aj to, či vôbec si ochotný počúvať odpovede na svoje otázky, ktoré si kladieš, alebo či Ti ten pocit nevedenia a neurčitosti jednoducho vyhovuje, lebo na Teba nekladie žiadne nároky. Toto sa však neopovážim posudzovať, je to naozaj iba otázka.
…
Z celého Tvojho článku mám rozpačitý pocit, ktorý by som charakterizoval výrokom: “Od kedy som sa zbavil svojej pýchy, už mi k dokonalosti nič nechýba.” A v tomto ma utvrdzuje hlavne to, že tú svoju sympatikú vlastnosť- pokoru povedať “neviem”, vyzdvyhuješ poukazovaním na údajnú pýchu a iné zlé vlastnosti iných ľudí…
…
Vďaka za zdieľanie, vďaka za článok.
Želám Ti všetko dobré na Tvojej ceste.
a mozno si do clanku iba projektujes nieco co tam nie je.
urcite som v nom nepopisoval ako vzniklo nabozenstvo. priklad s bleskom sluzil na ilustraciu toho, ako si tajomno mozno vysvetlit fantastickym pribehom.
pokial som napisal “tajomstvo sa vzoprelo”, mal som na mysli toto – smrt je tajomstvo. su ludia, ktori sa snazia do tohoto tajomstva preniknut, napriklad mapovanim pribehov o “Zivote po zivote” alebo “Zivote pred zivotom” (mozno si cital knihy Raymonda Moodyho). ked sa neskor ukaze, ze tie pribehy ma na svedomi specificka mozgova aktivita, co sa da na to povdedat? ze pokus o preniknutie do tajomstva nevysiel, tajomstvo sa vzoprelo. na to nemusis byt “hovorcom tajomstva”, aby si to pochopil.
tajomstvo vnutorneho zivota ludi plne respektujem, zaujimam sa vsak o fenomen, kedy moze byt nabozenske presvedcenie zdrojom nezdravej pychy. stretol som sa s tym vo svojom zivote opakovane a preto mam potrebu tuto skusenost spracovat. negeneralizujem, no ak sa ta nieco z toho dotklo, je mozne, ze si sa v tom nasiel.
pokial ide o “pocit supermana”, tiez spracovavam vlastne zazitky. boli obdobia ked som si ulietaval na kadejakych ezoterickych haluziach a ten pocit supermana, ktory obsiahol cely vesmir som skutocne prezival. dnes viem, ze ten pocit bol falosny, no v niektorych diskusiach s fanatickymi veriacimi (je jedno v co) mam pocit deja vu – ako by som videl seba sameho vo vrcholnych okamihoch mojho transcendentalneho zapalu. sam za seba mozem povedat, ze velmi lahko sa moze zrodit pycha z presvedcenia, ze ku mne zostupila Pravda z nebies. Pravda, ktora je Pravdou lebo tak bolo povedane/napisane a bodka.
svojej pychy som sa urcite nezbavil, prejavuje sa kazdodenne. to vsak neznamena, ze nedokazem spozorniet, ak vycitim podobnu pychu v druhom cloveku, hoc by sa ju snazil zaobalit do akychkolvek pravd.
Matúš, ber moje poznámky k tomuto Tvojmu článku iba, ako vyjadrenie mojich subjektívnych pocitov, ktoré z neho mám. Môžeš to vnímať, ako inšpiráciu a konštruktívnu kritiku, ak som sa v niečom trafil a keď nie, tak to nerieš.
…
K Moodymu iba toľko- moja viera nestojí na takýchto “dôkazoch”, ale Tvoje tvrdenia o ich vedeckom vysvetlení sú unáhlené. Mnohé z fenoménov zážitkov na prahu smrti sa nedajú vysvetliť na základe hypotéz o halucináciách v umierajúcom mozgu, napríklad to, že ľudia ktorí ich zažili videli a počuli v tom stave veci, ktoré sa vtedy odohrávali na úplne iných miestach a pravdivosť týchto udalostí neskôr potvrdili príbuzní, čo ich zažili. Alebo videnia predmetov z takej perspektívy, ktorú ten človek nikdy pred tým nezažil a po prebudení z klinickej smrti sa to potvrdilo, napríklad nejaký architektonický detail na streche nemocnice, atď. To nie je iba o svetle v tuneli, ktoré naozaj môže vzniknúť, ako “haluz” v mozgu, ale aj o vypočutých rozhovoroch na úplne iných miestach, atď. Rozhodne je tam toho viac, čo sa nikomu nepodarilo uspokojivo vysvetliť. Takže tajomstvo ostáva- ale obojstranne! A okrem toho, ako som už písal, tieto zážitky skoro vždy radikálne zmenili pohľad tých ľudí na život a vzťahy a vždy pozitívne. Tí ľudia zväčša stratili strach zo smrti, zmenili rebríček svojich hodnôt, zmenili svoje správanie k okoliu… To sú veci ktoré sa iba ťažko pripisujú len nejakej halucinácii umierajúceho mozgu. A v neposlednom rade zostáva otázka, akým mechanizmom evolúcie by vznikli takéto z biologického hľadiska nezmyselné procesy. To je aj otázka existencie náboženstiev. Príroda zvyčajne nevytvára nesplniteľné potreby. Máme hlad, môžeme jesť, máme strach, môžme utekať pred ohrozením, je nám zima, môžme hľadať úkryt, cítime sexuálnu príťažlivosť, môžme sa milovať… Všetky potreby majú svoje naplnenie a toto naplnenie má účel pre náš život. Ale načo vznikla naša neuhasiteľná túžba a smäd po večnosti, po kráse, po zmysle? A prečo je tak silná, že neraz prekoná aj pud sebazáchovy? Prečo sú ľudia ochotní za uhasenie tohoto smädu tak strašne trpieť??? A prečo smútime za mŕtvymi? Prečo to nevnímame pragmaticky- zahrabeme mŕtvolu, aby nesmrdela a ideme ďalej- vitálne a s elánom? Však smútok za mŕtvym ničí našu imunitu, oslabuje našu schopnosť prežiť, nemá zmysel pre náš biologický život a generuje v nás znovu tie otázky o zmysle, o kráse, o večnosti, atď… Načo by evolúcia vytvárala tieto nesplniteľné hlady a túžby, ktoré nás neraz oberajú o energiu a šancu zachovať si biologický život? To nie sú odpovede, ale otázky…
…
Ps: Zdrojom pýchy môže byť všetko, aj skepticizmus, aj viera, aj ateizmus… Veriaci v tomto nie sú žiadna výnimka…
suhlasim. suhlasim s tym, ze tajomstvo ostava. suhlasim s tym, ze zdrojom pychy moze byt kadeco. taktiez suhlasim s tym, ze nabozenstvo a viera zohravaju vyznamnu ulohu v evolucom vyvoji ludskych spolocenstiev. nie nahodou boli vsetky vyznamne civilizacie nejakym sposobom prepojene s urcitym nabozenstvom, kultom, posvatnymi ritualmi atd. vplyv nabozenstva a viery je nepopieratelny aj dnes. no je tu jedna otazka, ktoru si kladiem:
…
ked si clovek porovna vyznamne svetove nabozenstva – ci uz stali pri formovani zapadnej civilzacie (krestanstvo, judaizmus), stredovychodnych spolocnosti (islam), vychodnych kultur (budhizmus, hinduizmus), alebo dalsich spolocenstiev v roznych kutoch sveta – zisti, ze pribehy na ktorych su postavene a ucenie, ktore z nich nasledovnici abstrahuju nie su navzajom kompatabilne. inymi slovami – kedze v konkretnych nabozenskych uceniach su konkretne (a casto velmi vyznamne) miesta v ktorych si navzajom protirecia, jednoduchou logickou uvahou prides k zaveru, ze vsetky nabozenstva nemozu byt nositelom akejsi transcendentalnej Pravdy, ak vychadzas z predpokladu, ze ta Pravda je iba jedna.
….
moja uvaha pokracuje takto – napriek tomu, ze nie je mozne, aby boli vsetky, navzajom protireciace si nabozenstva zvestovatelmi pravdy, napriek tomu dokazu vsetky zohravat dolezitu ulohu v zivote spolocnosti, formovani kultury, ale aj pri poskytovani utociska konkretnym ludom v tazkych zivotnych situaciach. z toho mi vyplyva – nabozenstva funguju a pomahaju ludom bez ohladu na to, ci su naozaj sprostredkovatelmi transcendentalnej pravdy, alebo su proste iba vytvorene na obraz ludi, ktori ich z nejakeho dovodu potrebuju.
…
dalej sa v uvahach uberam takto – je teda mozne ze nabozenstvo a nabozenske citenie nesprostredkovavaju ludom pravdive odpovede na otazku zmyslu, povodu a pokracovania nasej existencie, ale poskytuju im mnoho inych uzitocnych veci.
…
ak by tomu tak bolo, tak nie je riesenim odsudzovat nabozenstva a nabozensku vieru, ale skor polozit si otazku – neexistuje sposob, ako zabezpecit rovnake benefity, ktore ponukaju nabozenstva (ci uz v rovine celospolocenskej alebo individualnej) bez toho, aby sme museli verit v nieco, co zrejme nie je pravda?
Ty si to zobral z trochu inej strany, ale nevadí. Ja som totiž neriešil zmysel či účel náboženstiev, dokonca ani mieru ich pravdivosti, skôr som položil otázku PREČO má človek potrebu náboženstva, prečo hľadá zmysel, prečo túži po večnosti, prečo túži po kráse a spravodlivosti a prečo je za splnenie týchto túžob ochotný platiť aj najvyššou cenou?
Zaujíma ma to skôr z evolučného hľadiska, ako by mohli vzniknúť tieto potreby iba samotnou evolúciou, keď sú z materialistického hľadiska nesplniteľné a z hľadiska fyzického prežitia dokonca často aj kontraproduktívne? Tá túžba po hlbšom zmysle sa mi zdá absurdná, ak by žiaden hlbší zmysel nebol. Prečo človeku nestačí napĺňať si efektívne svoje biologické potreby a žiť iba pre tento život? Prečo túži po veciach, ktoré na tejto zemi nie sú reálne, prečo sa vyčerpáva hľadaním večnosti, spravodlivosti, zmyslu, krásy či iných hodnôt?
Biologické potreby sú funkčné a naplniteľné, ale tieto duševné, či duchovné potreby na tomto svete nemajú naplnenie a ich funkcia pre život je otázna. Tak k čomu vlastne v prírode vznikli? Prečo máme hlad po niečom, čo neexistuje?
A teraz sa dostávam k Tvojim myšlienkam: Tento hlad je podľa mňa vlastne hlavnou a prvotnou príčinou vzniku náboženstiev. Nie vysvetľovanie úderu blesku, ale bytostná túžba po hlbšom zmysle, ktorá je v podstate univerzálna.
Kultúrny a sociálny rozmer náboženstva je podľa mňa druhoradý a dá sa nahradiť aj niečím iným- tak ako “navrhuješ” v poslednom odstavci. Koniec koncov to aj viac- menej ľudia skúšajú, napríklad cez štáty, či iné sekulárne organizácie či svetonázory, ktoré sociálnu a kultúrnu úlohu náboženstiev čiastočne môžu nahradiť, ale čo s tým ľudským hladom po niečom, čo ti žiadna sekulárna štruktúra, ani veda, ani nič podobné nemôže dať?
Náboženstvá sú síce rozdielne, ale všetky sa snažia odpovedať na v podstate rovnaké ľudské túžby a otázky. Na túžby a otázky, ktoré oni nevytvárajú, ale iba na ne hľadajú odpovede. Všetky náboženstvá samozrejme nemôžu byť súčasne nositeľmi celej pravdy, keďže ako si správne podotkol, si v mnohom protirečia, ale sama ich existencia je podľa mňa dôkazom toho, že človek úporne NIEČO hľadá. Prečo TO hľadá???
Matúš, ber moje poznámky k tomuto Tvojmu článku iba, ako vyjadrenie mojich subjektívnych pocitov, ktoré z neho mám. Môžeš to vnímať, ako inšpiráciu a konštruktívnu kritiku, ak som sa v niečom trafil a keď nie, tak to nerieš.
…
K Moodymu iba toľko- moja viera nestojí na takýchto “dôkazoch”, ale Tvoje tvrdenia o ich vedeckom vysvetlení sú unáhlené. Mnohé z fenoménov zážitkov na prahu smrti sa nedajú vysvetliť na základe hypotéz o halucináciách v umierajúcom mozgu, napríklad to, že ľudia ktorí ich zažili videli a počuli v tom stave veci, ktoré sa vtedy odohrávali na úplne iných miestach a pravdivosť týchto udalostí neskôr potvrdili príbuzní, čo ich zažili. Alebo videnia predmetov z takej perspektívy, ktorú ten človek nikdy pred tým nezažil a po prebudení z klinickej smrti sa to potvrdilo, napríklad nejaký architektonický detail na streche nemocnice, atď. To nie je iba o svetle v tuneli, ktoré naozaj môže vzniknúť, ako “haluz” v mozgu, ale aj o vypočutých rozhovoroch na úplne iných miestach, atď. Rozhodne je tam toho viac, čo sa nikomu nepodarilo uspokojivo vysvetliť. Takže tajomstvo ostáva- ale obojstranne! A okrem toho, ako som už písal, tieto zážitky skoro vždy radikálne zmenili pohľad tých ľudí na život a vzťahy a vždy pozitívne. Tí ľudia zväčša stratili strach zo smrti, zmenili rebríček svojich hodnôt, zmenili svoje správanie k okoliu… To sú veci ktoré sa iba ťažko pripisujú len nejakej halucinácii umierajúceho mozgu. A v neposlednom rade zostáva otázka, akým mechanizmom evolúcie by vznikli takéto z biologického hľadiska nezmyselné procesy. To je aj otázka existencie náboženstiev. Príroda zvyčajne nevytvára nesplniteľné potreby. Máme hlad, môžeme jesť, máme strach, môžme utekať pred ohrozením, je nám zima, môžme hľadať úkryt, cítime sexuálnu príťažlivosť, môžme sa milovať… Všetky potreby majú svoje naplnenie a toto naplnenie má účel pre náš život. Ale načo vznikla naša neuhasiteľná túžba a smäd po večnosti, po kráse, po zmysle? A prečo je tak silná, že neraz prekoná aj pud sebazáchovy? Prečo sú ľudia ochotní za uhasenie tohoto smädu tak strašne trpieť??? A prečo smútime za mŕtvymi? Prečo to nevnímame pragmaticky- zahrabeme mŕtvolu, aby nesmrdela a ideme ďalej- vitálne a s elánom? Však smútok za mŕtvym ničí našu imunitu, oslabuje našu schopnosť prežiť, nemá zmysel pre náš biologický život a generuje v nás znovu tie otázky o zmysle, o kráse, o večnosti, atď… Načo by evolúcia vytvárala tieto nesplniteľné hlady a túžby, ktoré nás neraz oberajú o energiu a šancu zachovať si biologický život? To nie sú odpovede, ale otázky…
…
Ps: Zdrojom pýchy môže byť všetko, aj skepticizmus, aj viera, aj ateizmus… Veriaci v tomto nie sú žiadna výnimka…
Otazka pravdivosti nabozenstva?
ked si pozries toho viac zistis ze nejako exaktne nedokazes ani jedno ani druhe stanovisko
A ked aj k niecomu dospies tak je to skor dosledok tvojich nedokazanych apriornych predpokladov (podla volby nahladu na svet Ti vyjde vysledok)
nechut voci klasickym nabozestvam je podla mna opat kulturny fenomen dnesnej doby, ale zaroven znamena ze nemozes stavat na to co uz objavili ti pred tebou v podstate “objavujes teplu vodu”
Neda mi a dovolim s vstupit do vasej debaty z pozicia byvaleho krestana. Neviem preco by dosledkom poctiveho materializmu mal byt nihilizmus. Toto je strasne obmedzeny a sebecky nazor. Preco by aj ateisti nemohli mat nejake pozitivne moralne hodnoty? Isto, nestoji nad nami Velky Sef, ktory by hodnotil nase kroky, vsetci zomrieme a mnohe dobro ostane bez odmeny a inym sa za prepecu zle veci. Ale kazdy ma svoje svedomie, vyformovane vychovou, empatiu, rozum a moze najst milion dovodov na konanie dobra a sebazaprenie.
Okrem toho kazdy clovek, veriaci ci neveriaci, potrebuje pocit lasky, spolupatricnosti a uznania. Vsetko je o osobnej filozofii. A vedomie ze boh nam nepomoze v podstate nabada k vacsej zodpovednosti voci druhym, lebo si musime pomahat navzajom, nik iny nas nezachrani.
Mimotelové zážitky sa dajú navodiť aj niektorými halucinogénmi. Funguje to asi tak, že odpojením emočného prežívania od iných hodnotiacich častí mozgu nahliada človek na svoje prežívanie akoby nezúčastnene; svetlo na konci tunela je pravdepodobne dôsledkom toho, že nedostatkom zdrojov v mozgu začnú mozgové bunky v panike náhodne páliť signály, čo vo vedomiu prístupných častiach vytvorí dojem svetla v strede a miznúcich okrajov.
Taktiež “astrálne cestovanie” je pokladané za špecifický druh lucídneho (vôľou ovládaného) sna. (LaBerge)
Všetko to súvisí so spôsobom, akým máme uložené projekcie o vlastnom tele a s ktorými sme stotožnení (iné ani nepoznáme); odpojenie nektorých častí počas spánku nám napríklad umožňuje, že sa nám snová realita nezdá neadekvátna.
Nevieme si predstaviť, aké to je nebyť pri vedomí; ďalším je, že už dojča sa naučí že tým, že blízky napr. odíde z miestnosti, neprestáva existovať. Z toho môže vyplývať náš pocit, že to, čo robí blízkeho človeka tým, koho milujeme, niekde pretrváva po jeho smrti.
(veľmi pekná je zbierka Scientific American The secrets of consciousness)
Matúš myslím, že to niečo viac čo potrebujeme všetci v rôznom čase životnej etapy je zmysel! R.
Táto veta: “Vaša radosť a smútok, vaše spomienky a túžby, váš pocit osobnej identity a slobodnej vôle v skutočnosti nie sú ničím viac, ako prejavom činnosti ohromného systému nervových buniek a s nimi spojených molekúl.“
je skvelá, presne vystihuje podstatu veci. Ja len dodám, že o to je život fascinujúcejší a vzácnejší, aspoň pre mňa. Koncept duše považujem za deus ex machina. Ľudský spôsob myslenia je ešte stále prevažne „self-centered“ a „self-oriented“ to znamená, niečo sa deje preto, lebo ja chcem aby sa to tak dialo a deje sa to kvôli mne. Je to prirodzené, naše mozgy sa tak vyvinuli a veľmi dlhý čas to bola jednoznačne evolučná výhoda. Ale je čas posunúť sa ďalej a začať vnímať svet mimo našej krabice, zamerať sa na „universe-centred“ rozmýšľanie. Je to ešte dlhá cesta.
btw nové výskumy ohľadom mimotelových zážitkov:
http://www.osel.cz/index.php?clanek=7862
a zaujimavý výskum ohľadom fóbii:
http://www.osel.cz/index.php?clanek=7870