Slovenská politika má za sebou týždeň mimoriadne bohatý na trápne momenty. Oplatí sa preto niektorým z nich venovať zopár slov.
Poslanci NR SR schválili ústavné zmeny, ktoré definujú manželstvo ako zväzok muža a ženy a zaväzujú sa ho ochraňovať. Keď sa TV Markíza po dovŕšení tohto aktu pýtala Fígeľa a Hrušovského, aké reálne zlepšenie môžu čakať ľudia žijúci v manželstvách, nevedeli zo seba dostať zmysluplnú vetu. Človek by sa cítil trápne aj za nich, ale ľútosť si nezaslúžia, pretože celá táto trápnosť bola z ich strany dobre premyslená a vykalkulovaná. Ešteže mávanie vlajkami im ide dobre, keď už reálne pomôcť rodinám nevedia.
Podobný pocit trápnosti sa ma zmocňuje pri čítaní rozhovoru s Ľubošom Blahom v dnešnom SME. Chudáčisko musí na tom „najliberálnejšom krídle Smeru“ naozaj usilovne kľučkovať. Za vrchol pokrytectva považujem tento jeho výrok: „o niekoľko rokov, keď tu nebude generácia vašečkovcov, budú sa dať uzákoniť registrované partnerstvá.“ Nezastávam sa Richarda Vašečku z OĽANO, ale nie je to náhodou SMER, ktorý má dnes v parlamente väčšinu? Úplne by stačilo, ak by sa poslanci SMERu spojili s tými 18 statočnými, ktorých podpisy nazbieral Martin Poliačik a keby ctili základné hodnoty západnej sociálnej demokracie, registrované partnerstvá už mohli byť dávno realitou zakotvenou aj v ústave. Generačná výmena, po ktorej Blaha volá, sa týka poslancov SMERu rovnako ako „vašečkovcov“. A ak by bola na svete spravodlivosť, odišiel by spolu s touto garnitúrou aj on tam kam patrí – do filozofického disentu.
Ďalším trápnym okamihom bolo hlasovanie Mikuláša Dzurindu za zmenu ústavy. Človek, ktorý formálne dostal Slovensko do západoeurópskych štruktúr, za čo mu patrí večná sláva, nám už žiaľ nepomôže dostať sa do západnej Európy aj mentálne. Ďakujeme, lúčime sa.
Majstrom trápnych politických momentov sa stáva aj Radoslav Procházka. Hoc stále iba na začiatku svojej skvelej politickej kariéry, už dokázal touto disciplínou viac krát zaujať. Vysvetľovanie ne-podpory Andreja Kisku v prezidentských voľbách bolo dobrým kúskom, no vysvetľovaním financovania vlastnej politickej kampane sa mu to podarilo celkom úspešne prekonať.
Ohňostroj trápnosti uzatvoril Róbert Fico, keď prirovnal možný pobyt vojakov štátov NATO k okupácii v roku 1968. Vraj si nevie predstaviť, že by na našom území boli cudzí vojaci, ale zároveň im rád otvorí vzdušný priestor a privíta ich na vojenskom cvičení v Lešti. Takže nakoniec by mu ich fyzická prítomnosť až tak nevadila. V jeho krátkom výroku je toľko bizarných a trápnych okamihov, že by to vydalo na samostatný článok. Tak iba v skratke. Ako člen KSČ súhlasil s okupáciou v roku 1968, napriek tomu, že tie tanky sem prišli bez opýtania a na 20 rokov zakonzervovali krajinu v totálnom marazme. Dnes filozofuje, aj keď sa ho opäť nikto na nič nepýta, ale z úplne iného dôvodu. Predstavitelia našich spojencov z NATO, ktoré má byť okrem iného zárukou, že sa rok 1968 už nezopakuje, sa o bezpečnostných otázkach radšej pobavia so solídnejšími partnermi. Vďaka tomu sa Fico bude môcť, ako doteraz, schovávať v bezpečnom závetrí, ktoré mu vytvorí niekto druhý a popritom očkom pokukávať, či by mu v teplom kožúšku ruského medveďa predsa len nebolo lepšie.
Inak si tu na Slovensku nežijeme zle, len tá politika je už akosi príliš trápna.
