Časopis New Scientist nazval jeho knihu Nesmrteľnosť knihou roka. „Predstava, že existuje spôsob ako sa vyhnúť smrti je veľmi lákavá. Či už by to mal byť magický elixír mladosti, pitie zeleninových štiav alebo modlitba k Ježišovi, naša myseľ pociťuje silnú náklonnosť uveriť, že to môže fungovať. Skreslenie reality, ktoré pri tom nastáva, bolo zdokumentované mnohými psychologickými experimentmi,“ povedal nám v rozhovore filozof Stephen Cave.
V knihe Nesmrteľnosť popisujete štyri príbehy o dosiahnutí večného života, ktorým ľudia veria a vkladajú do nich svoju nádej. Aké sú to príbehy?
Každá kultúra zdieľa nejaký príbeh o tom, že ľudia môžu žiť večne. Vo svojej knihe vysvetľujem, že v pestrej palete rôznych druhov viery a náboženských učení môžeme určiť štyri základné kategórie – štyri príbehy o nesmrteľnosti, ktoré sa v priebehu histórie v drobných obmenách stále opakujú.
Prvý príbeh je jednoduchý: ostať nažive. Sen o tom, že dokážeme v tomto svete žiť večne je najbežnejší príbeh o nesmrteľnosti. Takmer každá kultúra pozná príbeh o elixíre života alebo fontáne mladosti. Aj dnes si rozprávame podobné príbehy, aj keď pri tom používame slovník medicíny a vedy. Pred sto rokmi to bola hormonálna liečba, ktorú hneď po jej objavení niektorí nazvali elixírom života. Dnes vkladáme nádej do kmeňových buniek, nanotechnológií a genetického inžinierstva.
Jedna vec však spája tých, ktorí si v priebehu histórie mysleli, že majú elixír života na dosah – všetci sú už mŕtvi. Preto je rozumné mať záložný plán.
A tento záložný plán je zároveň druhým spôsobom hľadania nesmrteľnosti?Áno, je to príbeh o zmŕtvychvstaní. Predstava, že aj keď nás smrť premôže, môžeme jedného dňa vstať z hrobu a žiť znovu. Podľa Biblie to dokázal Ježiš a časť z tých, ktorí ho nasledujú, dúfa dodnes v to isté. Ale pre mnohých ďalších táto predstava príliš pripomína film o zombie. Fyzické telo je predsa len príliš krehké a rýchlo podlieha skaze, iba ťažko by dokázalo slúžiť večnému životu. Preto je tu tretí príbeh o nesmrteľnosti: duša. Je to spirituálna predstava, že po smrti môžeme opustiť naše fyzické telo a pokračovať v akejsi spirituálnej existencii v podobe duše. Väčšina ľudí na zemi je presvedčených, že majú dušu a toto presvedčenie hrá kľúčovú úlohu v mnohých náboženstvách.
Stále je tu však časť ľudí, ktorí sú skeptickí k tomu, že existuje nejaká duša. Tí môžu nájsť uspokojenie v štvrtej základnej podobe nesmrteľnosti a tým je posolstvo. Odkaz, ktorý po sebe zanecháte na tomto svete je spôsob, akým si zabezpečiť život aj po vašej fyzickej smrti. Tak ako veľký hrdina Achilles, ktorý obetoval svoj život, aby si zabezpečil nehynúcu slávu.
Je však otázkou, či dosiahnuť slávu alebo zachovať po sebe posolstvo skutočne znamená žiť večne.
Niektorí ľudia o tom pochybujú – ako povedal Woody Allen: “nechcem žiť v srdciach svojich spoluobčanov, chcem žiť vo svojom apartmáne.” Ak však chcete ostať žiť vo svojom apartmáne, dostávate sa k prvému príbehu – príbehu o tom, ako ostať fyzicky nažive.
Ktorý z týchto štyroch príbehov je najbližší našej kultúre?
V súčasnosti si rozprávame všetky štyri príbehy, ale okrem tradičných foriem pribúdajú aj moderné verzie inšpirované vedeckým pokrokom. To znamená, že okrem židov, kresťanov a moslimov, ktorí veria, že vstanú z mŕtvych vďaka Božiemu zásahu, pribudli aj ľudia, ktorí sa nechávajú po smrti zmraziť v nádejí, že ich raz privedú k životu vedci.
Alebo si zoberte príbeh o posolstve: túžba po nehynúcej sláve je rovnako rozšírená ako v minulosti. Digitálny vek však prináša jednoduchšie spôsoby, ako túto slávu získať. Nemusíte byť už veľký kráľ alebo bojovník – niekedy stačí internet a rozkošné video vašej mačičky na Youtube, vďaka ktorému sa stanete známym na celom svete.
Povedal ste, že všetky snahy nájsť elixír života, či večnej mladosti, v minulosti zlyhali. Posledné vedecké objavy sa však zdajú byť sľubné. Už aj jedna z najbohatších spoločností na svete Google investuje prostredníctvom inštitútu Calico svoje prostriedky do výskumu dlhovekosti.
Každá civilizácia prišla s nejakým receptom na omladzovanie, či už to bol staroveký Egypt alebo prvý čínsky cisár, elixír mladosti sa zdal byť vždy na dosah. Alchymisti, mudrci a vedci odvtedy neprestali pátrať po spôsobe ako posunúť hodiny nášho života naspäť. Naši starí rodičia si môžu pamätať meno harvardského profesora Browna-Séquarda, ktorý tvrdil, že injekcie s výťažkom zo psích semenníkov nám prinesú večnú mladosť. A naši rodičia možno poznajú nositeľa Nobelovej ceny Linus Paulinga, ktorý na sklonku života zasvätil svoj čas propagovaniu vitamínu C, o ktorom tvrdil, že dokáže vyliečiť všetky ľudské choroby. Obaja vedci už odpočívajú v pokoji. Môžeme samozrejme dúfať, že práve naša generácia je tá, ktorá získa výsadu žiť večne, ale šance sú malé.
Takže dnes sme rovnako ďaleko od porazenia smrti, ako naši dávni predkovia?
Verím, že sa nám naďalej bude dariť posúvať možnosti medicíny a vďaka tomu budeme môcť žiť dlhší a zdravší život. Ale nesmrteľnými sa nestaneme. Starnutie je ako hydra: odseknete jej jednu hlavu a dve ďalšie narastú. Žijeme vo svete, ktorý sa neustále mení a spolu s ním prichádzajú nové hrozby pre náš život, ako napríklad nepriateľské mikróby, ktoré sa vyvíjajú rovnako rýchlo ako my. Prežitie nie je niečo, čo sa dá urobiť raz a navždy tým, že vypijeme nejaký zázračný roztok: musí sa zabezpečovať každú minútu každého dňa. A pravdepodobnosť, že sa nám to podarí naveky, je veľmi malá.
Napísal ste, že naša túžba po nesmrteľnosti je jednou z hnacích síl našej civilizácie. Akým spôsobom to funguje?
Aj keď si to nemusíme uvedomovať, väčšina vecí, ktorým sa venujeme v každodennom živote je spojená so snahou vzdorovať smrti. Civilizácia je vo svojej podstate súbor technológií, ktoré predlžujú život: poľnohospodárstvo nás chráni pred vyhladovaním, šaty nás chránia pred nepriazňou počasia, budovy nám poskytujú útočište a bezpečie, zbrane nám umožňujú loviť a brániť sa v prípade potreby, medicína lieči choroby a tak ďalej. Tieto technológie nám skutočne umožňujú žiť dlhšie: ako moderní ľudia máme dobré vyhliadky prežiť dva krát tak dlhý život ako naši dávni predkovia.
Napriek tomu však smrť na nás stále striehne. Civilizácia preto obsahuje aj ďalšie komponenty, ako sa vysporiadať so smrťou: napríklad náboženstvá a ich prísľuby večného života. Istý spôsob nesmrteľnosti sľubuje aj umenie, vďaka ktorému môžeme v našich výtvoroch zanechať niečo z nás, čo pretrvá aj po našej smrti. Takmer každý aspekt našej kultúry slúži nejakým spôsobom boju so smrťou. A naša túžba poraziť smrť nás ženie k ďalším a ďalším vynálezom a rozširovaniu našich možností.
Má táto túžba aj svoju odvrátenú tvár?
Aj keď nás túžba po nesmrteľnosti viedla k mnohým veľkým vynálezom, cena ktorú za ňu platíme je často veľmi vysoká. Predovšetkým, ak je v hre nesmrteľnosť, ľudia sú ochotní urobiť čokoľvek a nie vždy sú to iba dobré veci. Alexander Veľký napríklad túžil po nehynúcej sláve a skutočne sa mu ju podarilo dosiahnuť. Ale cenou bolo približne milión ľudských životov a zničenie celých kultúr. Dodnes sú samovražední atentátnici a rôzni svätí bojovníci ochotní obetovať nie len svoj život, ale aj životy druhých preto, aby si zabezpečili večnú existenciu v nebi.
Ak si niekto myslí, že bude žiť navždy, môže sa ľahko minúť s jedinečnosťou okamihov, ktoré žije tu a teraz.
Predstava, že môžeme žiť navždy je nebezpečná ilúzia, ktorá nám bráni pochopiť ten najzákladnejší fakt o našom živote: že náš čas je obmedzený. Ak si niekto myslí, že bude žiť navždy, môže sa ľahko minúť s jedinečnosťou okamihov, ktoré žije tu a teraz. Ľudia, ktorí sú si vedomí toho, že ich čas je obmedzený, s ním zvyknú zaobchádzať oveľa múdrejšie.
Dostávame sa k provokatívnej otázke – ak by sme sa dokázali vzdať fantázií o nesmrteľnosti, mohli by sme žiť lepší život?
Áno. Môžeme sa samozrejme usilovať o dlhý a šťastný život, nie len pre seba, ale aj pre našich blízkych a všetkých na tejto Zemi. Ak by sme toto úsilie vynakladali s vedomím našej konečnosti, dokázali by sme zachovať výhody, ktoré nám dáva naša túžba po nesmrteľnosti a zároveň sa vyhnúť temným stránkam, ktoré táto túžba prináša.
Ale v tom nám bráni to, čomu hovoríte „jedno z najväčších pokrivení reality v ľudskej histórii.“ Tým pokrivením reality myslíte naše vnímanie smrti?
Strach zo smrti je cena za to, že sme rozumné bytosti. Ľudia, pravdepodobne ako jediný živočíšny druh, majú vysoko rozvinutú schopnosť vnímať samých seba ako individuality, ktoré majú určitú budúcnosť. Táto schopnosť je veľmi užitočná, pretože nám umožňuje plánovanie budúcnosti a spoluprácu na jej utváraní. Zároveň to však prináša hrôzostrašné poznanie, že jedného dňa zomrieme.
Musíme žiť s poznaním, že najhoršia vec, ktorá sa môže stať sa určite stane – koniec našich plánov, projektov, nádejí a snov. Koniec nášho individuálneho sveta. Všetci žijeme v tieni vlastnej osobnej apokalypsy. To je samozrejme desivé. Dôsledkom je, že máme silnú tendenciu uveriť akémukoľvek príbehu, ktorý nám pomôže vyrovnať sa s touto hrôzou. Predstava, že existuje spôsob ako sa vyhnúť smrti je preto veľmi lákavá. Či už je tým spôsobom magický elixír mladosti, pitie zeleninových štiav alebo modlitba k Ježišovi, naša myseľ pociťuje silnú náklonnosť uveriť, že to môže fungovať. Skreslenie reality, ktoré pri tom nastáva bolo zdokumentované mnohými psychologickými experimentmi.
Môžete opísať, ako také psychologické experimenty prebiehajú?
Princíp je jednoduchý. Máte dve skupiny ľudí, ktorí sú si vo všetkých relevantných vlastnostiach pokiaľ možno čo najviac podobní. Ľuďom z jednej skupiny pripomeniete ich vlastnú smrteľnosť a porovnávate ich správanie so skupinou, ktorá s faktom smrteľnosti konfrontovaná nebola. Vo všetkých prípadoch ľudia, ktorým rôznymi spôsobmi pripomínali, že ich čas je obmedzený preukázali výrazne vyššiu tendenciu veriť príbehom o nesmrteľnosti.
Nechajte ľudí precítiť strach zo smrti a oni začnú hľadať útočisko u Boha. Myšlienky na smrť spôsobujú silnú tendenciu uveriť bez ohľadu na dôkazy.
Konkrétny príklad: Pomerne nedávna štúdia skúmala dve skupiny agnostikov, teda ľudí, ktorí sú nerozhodní v otázkach viery. Jedna skupina dostala za úlohu premýšľať o smrti, druhá skupina o ľudskej osamelosti. Po tom, ako vypršal čas určený na premýšľanie obom skupinám kládli výskumníci otázky týkajúce sa ich viery. U ľudí zo skupiny, ktorá sa zaoberala smrťou sa dvojnásobne zvýšila miera prejavov viery v Boha. Na začiatku boli všetci rovnako agnostickí, ale na konci experimentu v jednej skupine dva krát viac ľudí prejavilo určitú formu náboženskej viery!
Nechajte ľudí precítiť strach zo smrti a oni začnú hľadať útočisko u Boha. Myšlienky na smrť spôsobujú silnú tendenciu uveriť bez ohľadu na dôkazy. Neplatí to však iba pre náboženstvo. Môže ísť o akúkoľvek formu prísľubu nesmrteľnosti. Prejaviť sa to môže túžbou mať deti, inklináciou k nacionalizmu, alebo potrebou stať sa súčasťou väčšieho celku.
Zdá sa, že túžba po nesmrteľnosti je zakorenená v hĺbke ľudskej povahy. Mnohí veľkí filozofovia, vedci, kňazi aj básnici prišli k presvedčeniu, že život bez viery v nesmrteľnosť nemá zmysel. Keď hovoríte „pozrime sa pravde do očí – s veľkou pravdepodobnosťou neexistuje žiadna nesmrteľnosť“, neoberáte ľudí o dôležitú súčasť ich životov?
Počas ľudskej histórie sa vždy objavovali ľudia, ktorí spochybňovali populárne príbehy o nesmrteľnosti. Napriek tomu, že Biblia je plná prísľubov večného života, v Knihe kazateľovej sa dočítate, že „všetko sa obráti na prach“ a preto je správne zameriavať sa na tento život „ísť svojou cestou, jesť chlieb s radosťou a piť svoje víno s potešením v srdci.“ Táto časť Biblie pochádza z toho, čo nazývam tradícia Múdrosti, teda prúd myslenia v ľudskej histórii, ktorý povzbudzuje ľudí, aby prijali svoju smrteľnosť. Súčasťou tejto tradície je napríklad aj jedna z najstarších epických básní Epos o Gilgamešovi.
Uvedomiť si skutočnosť našej smrteľnosti môže byť prínosom: poznanie, že náš čas je obmedzený nás môže naučiť využívať ho múdrejšie.
Aj keď nás naša prirodzenosť zvádza k viere v rôzne príbehy o nesmrteľnosti, je možné ich vedome odmietnuť. Nie je to však ľahké: myšlienky na smrť odsúvame na okraj a mnohé kultúry, v ktorých žijú ľudia na rôznych miestach planéty, tvrdo potláčajú pochybnosti o rôznych naratívoch večného života. Uvedomiť si skutočnosť našej smrteľnosti môže byť prínosom: poznanie, že náš čas je obmedzený, nás môže naučiť využívať ho múdrejšie.
V jadre mnohých náboženstiev je tiež poučenie, že život je potrebné prežiť múdro, pretože spôsob, akým žijeme na tomto svete predurčuje naše miesto v posmrtnom živote, prípadne utvára podoby ďalšej reinkarnácie.
Záleží od toho, čo chápeme pod pojmom žiť múdro. Náboženstvá nám ponúkajú zoznam pravidiel, ktoré spísali nejakí mudrci alebo kňazi. Ak budeme tieto pravidlá dodržiavať, pôjdeme po smrti do neba, ak nie, pôjdeme do pekla. Ak žijete podľa tohto zoznamu pravidiel, tak sa spoliehate na to, čo vás čaká po smrti. Posmrtný život je ale podľa všetkého fantázia, ktorá nám bráni vidieť život taký, aký je.
Samozrejme, môžeme sa rozprávať o tom, či súbor konkrétnych pravidiel, ktoré do spoločnosti zavádza to alebo ono náboženstvo je zmysluplný alebo nie. Som však presvedčený, že ľudia sú schopní k rozumným pravidlám dobrého života – ako napríklad nepokradneš alebo budeš priateľský k druhým ľuďom – dospieť aj bez toho, aby ich k tomu poháňal strach z posmrtného zatratenia.
Stephen Cave s dcérou.
Vaša filozofia je blízka starovekému gréckemu mysliteľovi Epikurovi, ktorý povedal, že „strach zo smrti je možno prirodzený, ale nie je racionálny“. Jeho učenie sa však nikdy nestalo tak populárne, ako náboženské prísľuby večného života. Myslíte, že v súčasnosti sme racionálnejší, ako naši predkovia?
Veľký grécky filozof Epikuros bol zrejme prvou osobou v dejinách, ktorá jasne povedala, že nie je žiadny dôvod, prečo sa obávať smrti: „Všetko zlé aj dobré pochádza z nášho vnímania a smrť je koniec vnímania,“ napísal Epikuros. „Smrť pre nás nič neznamená, pretože pokiaľ sme my, nie je tu smrť a keď príde smrť, nebudeme tu už my,“ to je veľmi významná myšlienka, s ktorou má však mnoho ľudí problém práve preto, že strach zo smrti je v nás hlboko zakorenený.
Svojho času bola epikurejská filozofická škola, rovnako ako aj stoicizmus, veľmi populárna. V tom istom čase sa však objavili rôzne apokalyptické kulty a mystické náboženstvá, ktoré sľubovali ľuďom nesmrteľnosť. Jeden z týchto kultov – kresťanstvo – sa neskôr ukázal ako nezastaviteľný a postupne sa stal oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše, čo viedlo k potlačeniu epikurejskej filozofie.
Prísľuby večného života sú medzi ľuďmi veľmi obľúbené aj v súčasnosti.
Náboženstvá sľubujúce po smrti rajské záhrady, ako kresťanstvo alebo islam, sú samozrejme veľmi populárne. Ale vedecké objavy posledných desaťročí sú viac v súlade s epikurejskou filozofiou. Ak spojíme starovekú múdrosť s novým poznaním v oboroch ako psychológia, máme šancu vyvinúť modernú filozofiu, ktorá nám umožní nájsť šťastie v tomto jedinom živote, ktorý máme k dispozícii.
Ak spojíme starovekú múdrosť s novým poznaním v oboroch ako psychológia, máme šancu vyvinúť modernú filozofiu, ktorá nám umožní nájsť šťastie v tomto jedinom živote, ktorý máme k dispozícii.
Epikuros učil, že strach zo smrti je nezmyselný. Myslel však pri tom na našu vlastnú smrť. Smrť má však aj iný rozmer – je to strata našich blízkych a milovaných. Neslúžia príbehy o nesmrteľnosti aj tomu, aby sme sa dokázali s touto bolestnou skúsenosťou vyrovnať?
Áno. Trúchlenie je skutočne niečo úplne iné, ako strach z vlastnej smrti. Predstava, že niekto, koho sme milovali, na nás aj po smrti čaká v ďalšom živote alebo v rajskej záhrade, môže byť veľmi upokojujúca. Ale pri hlbšom premýšľaní to nedáva veľký zmysel. Povedzme, že niekto stratí svoje novonarodené bábätko. Bude ho tento malý človiečik čakať v posmrtnom živote stále ako novorodenec, alebo medzi tým vyrastie? Kto ho tam bude vychovávať? Aký bude mať potom k vám vzťah, keď po svojej smrti tiež vstúpite do posmrtného života? Keď začnete premýšľať o detailoch tejto nádeje na posmrtné stretnutia, rýchle zistíte, že sú to veľmi krehké fantázie.
Za podstatné považujem toto: všetci sa obávame, že stratíme to, čo nám je blízke – naše životy, našich priateľov, našich milovaných. A tak hľadáme nesmrteľnosť nie len pre seba, ale aj pre našich blízkych. Ale život existuje iba vďaka neustálej zmene, vďaka prirodzeným cyklom vzniku a zániku. Musíme sa naučiť žiť s nestálosťou, ktorá je životu vlastná.
Taoisti rozvinuli pohľad, ktorý je bližšie pochopeniu tejto pravdy. Hovoria: všetci ľudia, všetky zvieratá, rastliny, všetky veci sú ako vlny na mori – vlny sa objavia, rastú, zlomia sa a zmiznú, po celý čas sú však súčasťou oceánu.
Je pravda, že sme poháňaní strašnou túžbou žiť; ale pravda je aj to, že náš život má svoje medze. To je naše prekliatie. Ale pozrime sa na opačnú stránku týchto faktov. Naše nutkanie žiť je časťou nášho evolučného dedičstva, bez ktorého by naši predchodcovia neprežili alebo nepodstupovali bolesti pôrodu — inými slovami, bez ktorého by sme tu jednoducho neboli. Každé ohnivko tejto nepretrhnutej reťaze miliónov a miliónov predkov za miliardy rokov prispelo svojou čiastočkou k tomu, že existujeme; táto reťaz je naším požehnaním. A je aj niečím mimoriadnym, pretože prináša človeku viac okamihov šťastia a kozmického súladu, než dokážeme porátať.
Sotva sa dá zmerať miera šťastia, ktorá viedla k vývoju prvého života, potom zvierat, potom cicavcov, potom ľudí, potom našej rodiny – a potom nás samotných. Komplex života — a zvlášť života akéhokoľvek jednotlivca — je pozoruhodný. Úžasný. Nádherný. Ale nebolo by ho bez cyklu zrodenia a smrti. Ak by naši predkovia v podobe pravekých rýb spred niekoľkých miliónov rokov dosiahli nesmrteľnosť miesto toho, aby kliesnili cestu novej generácii, nikdy by sme sa nezrodili. Dlhá, predlhá história smrti je príčinou toho neuveriteľného faktu, že dnes žijeme.
K tomu treba dodať, že tie isté schopnosti, vďaka ktorým si uvedomujeme smrť, nám umožňujú aj milovať, prežívať rozkoš, oceňovať umenie a spájať sa s inými ľuďmi a s prírodou, budovať, tvoriť a rozumieť. Ak nie nič iné, tak nás moderná veda naučila chápať, že tieto fakty — teda fakty života a myslenia – sú ešte úžasnejšie, než si to mysleli naši predkovia. A z týchto faktov vyplýva, že prv, než budeme ľutovať krátky údel svojho života v tieni smrti, mali by sme byt‘ vďační veľmi, veľmi vďační, že sme vôbec žili a disponovali mozgom, schopným vďačnosti a stvorenia toľkých zázrakov.
(úryvok z knihy Nesmrteľnosť, , Premedia, 2014)
Kľúčová je teda naša schopnosť spracovať dočasnosť a pominuteľnosť všetkého, vrátane nás samotných. Existuje spôsob, ako môžeme vedome túto schopnosť rozvíjať a posilňovať?
Strach zo smrti je produktom toho, ako sa vyvinulo naše myslenie: veľa premýšľame o sebe, o svojej budúcnosti a o tom, čo všetko môžeme stratiť. Takýto spôsob myslenia je veľmi užitočný z hľadiska nášho prežitia. Ale zároveň neprospieva nášmu vnútornému pokoju. Vo svojej knihe som písal o troch cnostiach, ktoré nám môžu priniesť zmierenie so sebou samými, ako aj s faktom našej pominuteľnosti.
Môžete popísať tieto tri cnosti?
Za prvé, mali by sme myslieť viac na druhých. To človeku pomôže vyvažovať jeho prirodzenú tendenciu zaoberať sa sebou samým. Čím viac sa dokážeme identifikovať s druhými, tým menej pre nás smrť predstavuje hrozbu. Bertrand Russel to výborne napísal v eseji o starnutí (sám sa dožil 97 rokov): „Strach zo smrti je čosi nízke a opovrhnutiahodné. Najlepší spôsob, ako ho prekonať je podľa mojej skúsenosti neustále rozširovanie okruhu svojho záujmu o svet a život, ktorý existuje mimo nás samotných. Takto sa postupne, stena za stenou, rúca obmedzené ego a náš život sa stáva stále viac zjednotený s univerzálnym bytím.“
Za druhé, zbytočne veľa času strácame obavami o budúcnosť. Na dosiahnutie rovnováhy by sme sa mali viac zamerať na prítomnosť. Vďaka sústredeniu sa na prítomný okamih si dokážeme viac vychutnať život a zároveň sa zbaviť strachu zo smrti, pretože smrť je vždy vecou budúcnosti. Ako povedal Epikuros, v okamihu keď smrť naozaj príde, my už tu nebudeme.
Za tretie, príliš sa znepokojujeme tým, čo môžeme stratiť alebo čo zlé sa môže prihodiť. Ako protiváhu k týmto obavám by sme mali pestovať vďačnosť. Nevnímať iba smrť ako prekliatie, ale hlavne vnímať život, ako obrovské požehnanie. Ak si uvedomíte, že vaša existencia je v skutočnosti krajne nepravdepodobná, pochopíte, aké obrovské šťastie je, že vôbec žijete. Predstavte si všetky tie zhody okolností, ktoré vašich predkov z afrických saván priviedli až sem. Samotný fakt, že vašich rodičov spojilo niečo, vďaka čomu ste na svete, je obrovským šťastím. Pomôžem si opäť slovami gréckeho epikurejca Filodemusa: „Oceňujte každý svoj nadchádzajúci okamih, ako prejav nepredstaviteľného šťastia.“
Vďaka za rozhovor.
– foto: archív Stephen Cave-a
