Lúčim sa so svojim rodným mestom, ako keby bolo smrteľne choré. Už nikdy nebude také, ako predtým. Rozumom to chápem, ale nedokážem sa ubrániť slzám, vždy keď na to pomyslím, alebo vyslovím to meno – Doneck.
Pred troma rokmi zomrela moja stará mama. Bolo to po prvý krát, kedy mi zomrel tak blízky a milovaný človek. Pamätám si deň jej pohrebu – po tvári mi stekali veľké slzy, unavená od plaču som zaspala a po zobudení som plakala znovu, až kým ma opäť nepremohol spánok. Kusy môjho vnútra sa zmietali v kŕčoch, spomienka za spomienkou sa vynárali v mojej mysli a iba veľmi ťažko prichádzalo zmierenie s tým, že ju už nikdy neuvidím, nikdy ju nepobozkám, nikdy sa s ňou neporozprávam.
Tieto myšlienky ma oberali o všetku silu a zdalo sa mi, ako by ma kúsok po kúsku niekto zabíjal. Jej odchod ma naučil, že život je rýchly a krátky. Viac milovať, viac bozkávať, viac sa spolu rozprávať je lepšie, ako neskôr ľutovať, že toho všetkého bolo málo. Odvtedy sa podľa toho snažím žiť.
V týchto dňoch sa snaží Rusko trhať Ukrajinu kúsok po kúsku, tak ako to urobilo na Kryme. Ale Donbas nie je to isté čo Krym a veci nejdú už tak hladko. Ruská propaganda sa nám snaží nahovoriť, že pomaly všetci ľudia v Donbase chcú Doneckú ľudovú republiku, ale skutočnosť je iná. Mnohí z mojich priateľov a ich rodín sa nezúčastnili žiadneho referenda. Predovšetkým tí s vyšším vzdelaním, ktorí sú schopní analyzovať situáciu a premýšľať v dlhšom horizonte. Súčasná situácia v Donbase ich desí.
Lena, moja priateľka zo školy v Donecku mi povedala: “Ešte nedávno som si želala zaspať a zobudiť sa do starých časov, kedy bolo všetko ako predtým, ale dnes viem, že musím byť bdelá, musím myslieť na budúcnosť, pretože je toho toľko, čo stále môžem stratiť”. Jej matka pracuje v doneckej mliekarni. Keď vypukol celý ten zmätok, separatisti k nim prišli do práce a skonfiškovali chladiarenske boxy. Vraj pre potreby takzvanej Doneckej ľudovej republiky. Všetci však dobre vedeli, načo ich potrebujú. Uskladniť mŕtve telá.
Moju babičku pochovali na cintoríne blízko letiska. Dnes už v Donecku žiadne letisko nie je. Najprv ho obsadili proruskí teroristi, potom naň zaútočila ukrajinská armáda a dnes sa tam nikto neodváži priblížiť.
Stáva sa to bežne – ľudí zastavujú na uliciach, vytiahnu ich z auta, v lepšom prípade ich nechajú odísť, v horšom, ak sa snažia odporovať, ich jednoducho zastrelia. Počas bojov Lenina priateľka opustila svoj byt, pretože okolie ostreľovali separatisti, ukrytí na dvoroch medzi obytnými domami. Keď sa po pár dňoch vrátila, aby si zobrala aspoň niekoľko nevyhnutných vecí, našla u seba doma cudzích ľudí.
“Tu bývam ja, toto je môj byt,” povedala im.
“Teraz tu bývame my, ostaň tu a bojuj s nami, alebo ak nechceš, tak rýchlo vypadni.”
Jedna z mála mojich známych, ktorí sa zúčastnili takzvaného referenda a hlasovali za autonómiu Donecka a Luhanska, bola bývalá spolužiačka Júlia. Považovala som ju vždy za múdru osobu, ale počas našich posledných rozhovorov sa jej reč, vrátane intonácie a používaných slovných spojení, začala nápadne podobať na prejav Dimitry Kiseleva, najlepšieho ruského televízneho propagandistu. Nechcelo sa jej strácať čas overovaním informácií z viacerých zdrojov a ruské média ju infikovali. Vytriezvenie však prišlo pomerne rýchlo. V deň takzvaného referenda mi poslala fotku z volebnej miestnosti, aby som na vlastné oči videla, že je naozaj plná. Na fotke som si všimla aj našich starých susedov, vedľa ktorých sme bývali pred tým, ako sme sa presťahovali do Kyjeva. Nezamestnaní, žijúci vo večných hádkach, v byte plnom prázdnych fliaš od alkoholu. Pomyslela som si, že toto sú ideálni voliči pre Doneckú ľudovú republiku a Luhanskú ľudovú republiku: oklamaní chudobní ľudia bez vzdelania, žijúci neradostní život bez nádeje na zlepšenie.
Júlia uskutočnila svoju voľbu a odovzdala hlas separatistom, ale už po dvoch týždňoch, keď videla čo robia zástupcovia Doneckej ľudovej republiky, ktorí sa dostali k moci, začala plánovať odchod do Ruska. Jej príbeh nakoniec vyústil do logického záveru. Necítila sa ako Ukrajinka, odišla teda žiť tam, kam ju ťahalo srdce.
Rovnako urobil každý, kto mal kam ísť. Igor a Anna svoj útek z Donbasu plánovali viac ako mesiac. Zhromažďovali informácie o pozíciách separatistov, kontrolných stanoviskách pro-ruských ozbrojencov, starostlivo volili cestu, ktorou sa vydať. Dlho im trvalo, kým presvedčili aj svoju starú mamu, ktorá ma viac ako 80 rokov. Keď bolo všetko pripravené, vydali sa spoločne na cestu do bezpečia – smer Kyjev. Svoj byt opustili s nepríjemným tušením, že sa doň veľmi rýchlo nasťahuje niekto cudzí. Na cestu sa nevybrali autom, nechceli na seba upozorňovať a riskovať konfiškáciu zo strany proruských militantov. Na svojich pleciach niesli všetky cennosti, šperky, zásnubné prstene aj pravoslávny kríž. Keď sa im po viacerých peripetiách podarilo bezpečne doraziť do Kyjeva, opísali pocit úľavy: “Po týždňoch napätia, neistoty a strachu sme sa mohli konečne slobodne nadýchnuť”, povedal mi s dojatím Igor. Dnes žijú aj so svojimi blízkymi a priateľmi v malom kyjevskom byte a aj keď ide iba o dočasné riešenie, berú ho s humorom: “Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí.” Anna mi ešte ukáže mapu zabalenú do modro-žltého obalu, ktorú mala celý čas so sebou. „Keby ju u nás našli ozbrojenci z Doneckej ľudovej republiky, dnes sme spolu nemuseli rozprávať,“ vysvetľuje. Modrá a žltá sú farby ukrajinskej vlajky.
My sme sa tiež pokúšali evakuovať z Donecka našich starých rodičov, ale tí vytrvalo odmietajú. Nevedia si predstaviť, že by opustili svoj malý letný domček so záhradkou. Sú veľmi vystrašení a strach im bráni pohnúť sa z miesta. “Ak máme zomrieť, tak nech je to tu,” hovoria. Tento fatalizmus je niečo, čo som si u nich pred tým nevšimla. Pre našu rodinu je to veľmi bolestivé – vedieť, že ich život je každý deň v ohrození. Musíme sa s tým naučiť žiť, nezostáva nám nič iné iba sa modliť. Niekedy vidím svojich rodičov ako sa zaplietajú do nezmyselných hádok a vzájomného obviňovania a ja si uvedomujem, aká je to strata času. Prídem za nimi do izby a poviem im: “Chcem aby ste vedeli, že vás veľmi ľúbim takých, akí ste, teraz a tu.” Niekedy plačeme spolu, uvedomujúc si krehkosť týchto okamihov, ktoré ako rodina spolu prežívame. Človek si myslí, že je dospelý , silný a nezávislý, ale v týchto dňoch sa dostane na povrch sentimentálne, slabé, zraniteľné dieťa, ukryté v ňom. Je tak ľahké zlomiť nás, zabiť nás, pripraviť nás o niekoho, koho tak veľmi milujeme. Myšlienky na našich blízkych, ktorí sú ďaleko od nás v ohrození života, sú veľmi ubíjajúce.
Pokojná atmosféra v meste Doneck, rok 2012.
Často si pozerám svoje fotky z Donecka: moja škola, dvor, prvé zamestnanie, promócie, spolužiaci. Keď si predstavím, že to už nikdy neuvidím, nedokážem premôcť slzy. Musím sa však vzchopiť a snažiť sa žiť tak “normálny” život, ako to len bude možné. Vera Millionšikova, riaditeľka Prvého moskovského hospicu pre onkologických pacientov, raz povedala, že rakovina je najhumánnejšia choroba: príbuzní majú čas rozlúčiť sa, pobozkať sa, objať sa, povedať chorému, ako veľmi ho ľúbia. Pacient má čas pripraviť sa na svoj odchod. Lúčim sa so svojim rodným mestom, ako keby bolo smrteľne choré. Už nikdy nebude také, ako predtým. Rozumom to chápem, ale nedokážem sa ubrániť slzám, vždy keď na to pomyslím, alebo vyslovím to meno – Doneck.
Moju babičku, o ktorej som písala na začiatku, pochovali na cintoríne blízko letiska. Dnes už v Donecku žiadne letisko nie je. Najprv ho obsadili proruskí teroristi, potom naň zaútočila ukrajinská armáda a dnes sa tam nikto neodváži priblížiť. A spolu s letiskom zmizol aj cintorín, aj hrob mojej babičky. Nikto nevie, čo presne sa s ním stalo.
– foto: autorka článku
