Odložte chytré zariadenia, kráčajte a vnímajte život v jeho plnosti

„Naše každodenné ciele rozdrobujú svet na malé časti, ktoré potom slúžia našim zámerom. Umenie naopak umožňuje vnímať svet v jeho celistvosti. Ak sa ponoríme do umenia chôdze, naše bytie prestane napĺňať úzko definovaný účel. Zmyslom sa stane bytie samotné,“ píše americký filozof John Kaag.

• z originálu: For the full life experience, put down all devices and walk/John Kaag (Aeon)

Chodec: slovo, v ktorom sa odzrkadľujú tie najbežnejšie, ale aj najvypätejšie a najcelistvejšie okamihy nášho života. Ľudia zvyčajne nechcú žiť životy chodcov. Napriek tomu by mali. Mnohí z veľkých mysliteľov histórie boli chodci. Henry David Thoreau a William Wordsworth, Samuel Taylor Coleridge a Walt Whitman, Friedrich Nietzsche a Virginia Woolf, Arthur Rimbaud, Mahátmá Gándhí, William James – spisovatelia, ktorí spojili prácu svojej mysle s vytrvalým pohybom svojich nôh. Všetci cítili, že sú okamihy, kedy je potrebné vstať od nedopísanej stránky, obliecť si kabát, nasadiť si čiapku a nechať v tele rozprúdiť krv.

Koľkí z nás dnes dokážu opustiť nedopísanú stránku, vstať od stola a vykročiť z dverí? Stáva sa, že aj keď rozhýbeme svoje nohy, snažíme sa to robiť čo najefektívnejšie, aby sme s chôdzou mohli čím skôr skončiť. Zabúdame umenie chôdze.

K umeniu chôdze patrí schopnosť chodiť bez toho, aby bol náš zrak upretý k odmene na konci cesty. Slovami Immanuela Kanta, tvoriť a uchovávať krásu je možné iba vďaka „cieľavedomosti bez cieľa“. Rovnako umenie chôdze spočíva v jeho „bezcieľnosti“.

Žijeme v časoch, kedy je ťažké pochopiť zmysel činnosti bez toho, aby sme videli jej jasný cieľ. Zvyčajne kráčame, aby sme sa niekam dostali: do obchodu alebo na hodinu jógy. Musíme vyvenčiť psa, alebo chceme vyjadriť protest. Snažíme sa dostať do formy a naplniť stanovený počet krokov, ktorý sme si nastavili na fit náramku. Zmyslom chôdze je meranie výkonu alebo víťazstvo spojené s cieľovou páskou. Snaha dostať sa čo najrýchlejšie do cieľa však predstavuje sizyfovský údel, pretože len čo dosiahneme jeden cieľ, musíme sa vydať za ďalším. Cesta sa redukuje na zámer „dostať sa tam“.

Pri chôdzi trávime čoraz viac času monitorovaním fyzikálnych veličín a zachytávaním obrazov. Vďaka technickým pomôckam meriame vzdialenosť, čas, tep alebo do chytrých prístrojov ukladáme fotografie objektov, ktoré míňame. Žijeme s pohľadom pripútaným k obrazovke smartfónu alebo iného zariadenia. Obrazovka dáva nášmu zážitku rámec, cez ktorý prijímame pred-pripravenú skutočnosť. Ale pred-pripravená skutočnosť, nech by bola v tom najlepšom rozlíšení, nie je plným zážitkom. Zažívať znamená vnímať. Keď sa pozrieme na obrazovku, možno niečo uvidíme, ale nevnímame. Umenie chôdze je protikladom digitalizovaného sveta, v ktorom žijeme. Vďaka tomuto umeniu sa na chvíľu zbavujeme algoritmov, ktoré nám programujú skutočnosť.

Umenie chôdze nemožno zamieňať s aktivitou, ktorá má konkrétny cieľ. Môžete sa vydať na promenádu s cieľom niekoho tam stretnúť. Alebo sa môžete vybrať na púť do svätej zeme s cieľom získať tam požehnanie. Umenie umožňuje vnímanie sveta inými očami. Kráčať ako umelec znamená, že myseľ nie je nastavená na dosahovanie istého zámeru, či už je ním zhromažďovanie faktov alebo spaľovanie kalórií. Namiesto toho je v stave pozornosti. Samotná chôdza sa stáva odmenou, tak ako je tomu v prípade umeleckej tvorby, ktorú Kant nazval „dobro samé o sebe“.

Chodiť pre samotný pocit z chôdze môže priniesť úľavu v hektickom živote. Vďaka tejto úľave na okamih dokážeme vidieť život podobne, ako sme ho dokázali vnímať v časoch detstva. Podľa Kanta je akákoľvek forma umenia slobodou. Ak chceme rozvíjať umelecké vnímanie, nemusíme vstúpiť do iba galérie. Môžeme vykročiť z dverí, byť pozornými a vnímať samých seba.

Keď prechádzame určitým priestorom pri plnej pozornosti a prebudenom vnímaní, objavujeme krásu, ktorú nám nemôže sprostredkovať samotná obrazovka. Dokážu to iba uši, oči, nos a koža súčasne. Zážitok oblohy a svetla, pôvab a mohutnosť budov, prúdenie vetra, kamene a listy, nekonečný horizont. Pohľadom na obrazovku tento prúd celistvého zážitku pretneme, rovnako ako narušíme prúd našich vnútorných myšlienok a predstáv.

Chôdza bez zámeru si spočiatku vyžaduje trochu úsilia, ale opakovaním sa stáva prirodzenou. Zoberte si napríklad cestu, ktorou obyčajne chodíte do práce. Zvyčajne sa snažíte doraziť bezpečne a načas, možno popri tom ešte stihnete skontrolovať emaily. Kráčate s jasným zámerom a cieľom. Ale skúste rovnakou cestou prechádzať v deň pracovného voľna. Smartfón odložte doma, dovoľte si pokojnejšie tempo a nechajte myseľ blúdiť v otvorenom priestore okolo vás. Prežite čas strávený chôdzou podobe, ako ho prežívala Virginia Woolf, ktorá svoju chôdzu opisovala, ako cestu k rozšírenému vedomiu.

Niekto by sa mohol spýtať, aký má zmysel iba tak sa potĺkať po ulici? Otázka by rovnako mohla znieť – aký zmysel má pozorovať západ slnka, obraz od Rembrandta alebo ovoniavať ružu? Odpoveď je jednoduchá: pre samotný zážitok. Zmyslom je vnímanie. Nič viac nič menej. Skutočný estetický zážitok nemá cieľ, je cieľom sám o sebe. Iba ak budeme kultivovať schopnosť bezcieľneho vnímania, budeme schopní obsiahnuť zážitok vo jeho plnosti.

Môže to na prvý pohľad pôsobiť mätúco. Západ slnka, maľba alebo vôňa ruže sú podmanivé, ale nedokážu nás dlhodobo zaujať tak, ako aktivity každodenného života. Pozorovanie zlatej gule na horizonte navyše nepridáva nič našej spoločenskej prestíži ani nezväčšuje objem peňazí na konte. Naše každodenné ciele rozdrobujú svet na malé časti, ktoré potom slúžia našim zámerom. Umenie, naopak, umožňuje vnímať svet v jeho celistvosti. Ak sa ponoríme do umenia chôdze, naše bytie v prítomnosti prestane napĺňať úzko definovaný účel. Zmyslom sa stane bytie samotné. Pre tieto okamihy neexistuje žiadny dôvod, iba ťažko merateľný vplyv na všetky naše nervy, naše telo a našu myseľ. Beda spoločnosti, ktorá v tom nevidí žiadnu hodnotu.

 

• originál textu bol publikovaný v magazíne Aeon pod názvom For the full life experience, put down all devices and walk
• (autor textu: John Kaag, preklad: Matúš Ritomský)
• titulná fotka: Willy Braun/Unsplash