Do parlamentných volieb kandidoval za PS-Spolu a netajil sa tým, že jeho ambíciou je reformovať slovenské školstvo. Po volebnom neúspechu, ktorý znamenal aj koniec koalície, sa rozhodol kandidovať na miesto predsedu svojej materskej strany. S Jurajom Hipšom sme spravili rozhovor tri dni pred snemom, ktorý rozhodne, či sa skutočne stane lídrom Spolu.
Pred voľbami sme sa dohodli, že ak sa staneš ministrom školstva, budem prvý, komu dáš rozhovor. Všetko je nakoniec inak. Keď vidíš, akým výzvam čelí nová vláda, nie je to nakoniec aj úľava?
Svojim študentom som vždy hovoril, aby sa skúsili na problém pozrieť ako na výzvu. Ako na príležitosť k zmene. Venujem sa už roky vzdelávaniu a práve súčasná kríza podľa mňa ponúka obrovskú možnosť na zásadnú reformu školstva, po ktorej roky mnohí volajú. Dokonca tvrdím, že nikdy nebola väčšia šancu na zmenu, ako teraz. Ja by som sa na tých zmenách rád podieľal, ale voliči rozhodli inak a ja to s pokorou rešpektujem.
Čo by si urobil v oblasti školstva ako prvé?
Teraz je ideálna príležitosť napríklad na zmenu obsahu učiva a obsahu vzdelávania. Do detí roky tlačíme množstvo nezmyslov, ktoré im budú k ničomu. Učia sa ich iba preto, lebo bude z toho písomka. To je jediný zmysel toho učenia. Dnes si to uvedomuje už aj množstvo rodičov, keďže sa musia s deťmi doma oveľa viac učiť. Na sociálnych sieťach sledujem, ako zúfalo zisťujú správne odpovede na úlohy, ktoré majú riešiť ich dvanásťročné deti. A mnoho tých rodičov je vysokoškolsky vzdelaných, ale trápia sa so šiestackým učivom. Najnovší prieskum agentúry FOCUS, ktorý si dal vypracovať Komenského inštitút zistil, že až 67% rodičov súhlasí so zmenami v obsahu učiva aj po odoznení korona krízy. To je veľmi povzbudivé číslo.
Rovnako treba pripraviť kvalitné vzdelávanie pre učiteľov, ktoré im ukáže ako učiť interaktívne a zážitkovo. Dnes je najčastejšou formou výučby výklad spred tabule. To je úplne zle.
Na ministerstve školstva sa teraz asi hlavne hasia požiare. Prioritou zrejme je zabezpečiť aspoň aké také vzdelávanie deťom, ktoré ostali doma s rodičmi.
To je možno pravda, ale ani teraz minister školstva nemôže byť len požiarnik. Viem o iných ministerstvách, kde sa už sformovali tímy na strategické reformy. Tie pripravujú kľúčové zmeny, ktoré treba v danom rezorte spraviť a nehasia iba súčasné problémy.
O Branislavovi Gröhlingovi si po jeho menovaní na post ministra školstva napísal, že ste na jednej vlne. Ako hodnotíš prvé dni jeho pôsobenia na ministerstve?
Mali sme niekoľko spoločných stretnutí pred voľbami a v mnohom sme sa zhodovali. To, či bude úspešný, veľmi závisí aj od toho, akých ľudí bude mať v tíme. Som rád, že aj vďaka tejto kríze pristúpil k redukcii učiva, ako aj k možnosti slovného hodnotenia na druhom stupni. Ak by toto spravil nejaký minister pred koronavírusom, trvalo by mu to roky. Dnes to zrazu ide za pár dní.
Čo ti chýba v krízových opatreniach, ktoré prijal rezort školstva?
Trochu som sklamaný, že nevidím žiadne návrhy, ako riešiť v týchto dňoch vzdelávanie detí, ktorých rodičia si nemôžu dovoliť internet. Podľa samotných údajov z ministerstva sa jedná takmer o 32 000 žiakov. To je obrovské číslo. A žiaľ, práve tieto deti už aj v minulosti boli na okraji záujmu. Vzdelávanie je jednou ciest, ako sa môžu deti vymaniť z generačnej chudoby. Zatiaľ sa ale na ne veľmi nemyslí, čo považujem za vážnu chybu.
Predpokladám, že Tvoj názor na nového premiéra bude kritický. Nedávny slovný útok Igora Matoviča na občianskych aktivistov, ktorí sa venujú rómskej problematike si vo svojom statuse ohodnotil ako zlyhanie lídra.
Je nepochybné, že premiér má nesmierne náročnú úlohu. Skutočne nie je čas na malicherné hádky. Každému normálnemu človeku je jasné, že prechádzame jednou z najväčších kríz a treba spolupracovať. Žiaľ, niekedy pán premiér spraví presný opak. Na jednej strane vyzýva ľudí, aby mu dôverovali a rešpektovali rozhodnutia vlády. Na strane druhej sa už stihol hanlivo vyjadriť o občianskych aktivistoch aj novinároch. Ku svojim koaličným partnerom sa tiež z môjho pohľadu nespráva ako líder. Odkazovať si veci cez statusy mi príde nehodné premiéra. Zvlášť v tejto ťažkej situácií.
Môže sa Matovič poučiť a byť dobrým premiérom?
Všetci si prajeme, aby Igor Matovič dorástol do role štátnika. Závisí od toho veľa. Verím, že viac ako počet lajkov pod statusom zaujíma premiéra osud tejto krajiny.
Zatiaľ sa zdá, že premiér unáša verejnú diskusiu smerom k ľudovosti, emočnosti, jednoduchosti. Hrozí nám infantilizácia politiky, ako sa to deje napríklad v USA?
Premiérové statusy na sociálnych sieťach sú niekedy skutočne infantilné. Je to ale jeho štýl komunikácie a voliči ho presne takéhoto poznajú. A mnohým sa to páči. Aj preto ho mnohí volili. Majú pocit, že je jedným z nich. Dôležité je, aby sa demokratickí politici, mienkotvorné osobnosti a média nedali chytiť do pasce. Kľúčové veci nie sú premiérové ponožky na zasadnutí vlády, ani jeho slovné novotvary ako „múdrosráči“. To presne odvádza od oveľa dôležitejších vecí a na tie sa treba sústrediť.
Po tom, čo sa Miroslav Beblavý vzdal pozície lídra, ty si sa rozhodol kandidovať na post predsedu strany Spolu. Čo ťa k tomu rozhodnutiu viedlo?
Áno, rozhodol som sa kandidovať na predsedu strany, aj keď pred rokom by som si to ani nedokázal predstaviť. Dlho som váhal, či vôbec vstúpiť do politiky. Bál som sa, že sa ma budú ľudia zrazu strániť, byť politik je ako mať lepru. Ale ja som ostal rovnaký a ľudia okolo mňa to snáď vidia. V kampani mi pomáhali mnohí učitelia, rodičia aj známe osobnosti. Volebná kampaň ma naozaj bavila. A keď ma niektorí ľudia zo SPOLU požiadali, aby som kandidoval za predsedu, tak som kývol. Chcel by som vybudovať silnú proeurópsku zelenú stranu, ktorá bude klásť okrem iného dôraz na zapojenie mladých ľudí a žien do politického života. Tu vidím veľký potenciál.
Ako budú v čase koronavírusu prebiehať vaše voľby?
Budeme prvou stranou, ktorá si bude voliť svoje vedenie on-line hlasovaním. Je s tým množstvo práce, ale aj toto je signál, že dokážeme pružne reagovať na nečakané situácie.
Progresívne Slovensko som od začiatku vnímal najmä ako stranu občianskych aktivistov, ale stranu Spolu v mojich očiach definovala práve osoba Miroslava Beblavého. Videl som tam istý odkaz na SDKÚ, ale aj pravicovejší ekonomický pohľad v osobe Jozefa Mihála. Ty pre mňa zosobňuješ skôr ten občiansko-aktivistický svet. Nemyslíš, že by bolo prirodzenejšie PS a Spolu v súčasnej situácii spojiť?
Obe strany si musia najskôr zvoliť nové vedenia, potom sa môže začať diskutovať o možnej spolupráci. Myslím, že sme už ľuďom ukázali, že spolupracovať vieme. Nevidím dôvod, prečo by sme sa spolupráci mali vyhýbať. Spájanie je ale v tejto chvíli predčasná téma, sme ešte len na začiatku novej éry oboch strán.
Ochota spolupracovať je jedna vec, druhá vec je, či je rozumné, aby vedľa seba existovali dva subjekty, ktoré sú si hodnotovo veľmi blízke a zápasia o rovnakého voliča. Nebolo by najlepšie, keby malo Slovensko jednu silnú občiansku, humanistickú stranu s akcentom na zelené témy?
Je možné, že k tomu príde. Ale v tejto chvíli je nutné, aby si obe strany zvolili svoje nové vedenie a potom môže nasledovať ďalší krok. Pre mňa je dôležité, aby sme boli braní ako rovnocenný partner. Ak bude splnená táto podmienka, som otvorený diskusiám. Som ten posledný, čo by sa bránil spolupráci. Ľudí, ktorí sú ochotní vstúpiť do politiky je málo. Bola by obrovská škoda zahodiť ich potenciál.
Juraj Hipš s rodinou.
Vráťme sa k pandémii a kríze, ktorú priniesla. Najprv mi povedz, ako prežívaš tieto dni ty osobne. Tráviš karanténu vo svojom dome na Zaježovej?
Ja som teraz toľko doma, ako som už dlho nebol. Posledné mesiace som žil najmä vo vlakoch, veľa času som kvôli kampani trávil na cestách. Takže som celkom rád, že sa nemusím nikam presúvať. Pripomína mi to časy, keď som sa pred štrnástimi rokmi prisťahoval na Zaježovú. Ale vtedy som nemal ani internet, ani mobil ani pevnú linku.
Predpokladám, že pracuješ aj z domu.
Som síce doma, ale pracujem veľa. Niekoľko hodín denne som na zoome a skypoch, robím webináre pre učiteľov, pomáham pedagógom, ktorí robia s deťmi z vylúčených komunít a teraz pripravujem aj jednu reláciu. Píšem scenár, čo som síce nikdy nerobil, ale baví ma to. A veľmi sa teším, že to robím s Erikom Balážom. Bude to vzdelávací program pre deti o divočine.
Poznám ťa ako človeka, ktorý vždy inklinoval k introspekcii. Študoval si filozofiu, venuješ sa meditácii. Môže zastavenie spoločenských a ekonomických aktivít predstavovať príležitosť na obrátenie pozornosti ľudí smerom do svojho vnútra?
Niektorí hovoria, že toto je šanca na duchovné prebudenie ľudstva. Sám som pri takýchto vyjadreniach veľmi opatrný. Ľudstvo zažilo druhú svetovú vojnu a neznamenalo to zrovna mystické obrátenie. Naša krajina upadla na 40 rokov do totality. Po nežnej revolúcii sa nám tu objavili primitívni nacionalisti a doba mečiarizmu. Nepovažujem tieto obdobia za svetlé stránky našej histórie. Ekonomická kríza, ktorá je žiaľ už nevyhnutná, môže vyniesť na povrch práve tie temné prúdy spoločnosti. Preto je nesmierne dôležité, aby štát teraz pomohol tým, ktorí to potrebujú. Človek sa bude ťažko obracať do seba, keď je hladný.
Zásadnú transformáciu ľudstva teda neočakávaš?
Koronavírus je čierna labuť. Fenomén, ktorý skvele popísal Nassim Taleb. Je to nečakaná udalosť, ktorá bude mať zásadné dopady na celú spoločnosť. Človek zrovna nemusí byť veštec, aby mu bolo zrejmé, že prechádzame zásadnými zmenami. Otázkou je, akým smerom sa tie zmeny budú uberať. Ozývajú sa už aj hlasy, že v prvom rade treba naštartovať ekonomiku a nemôžeme teraz brať ohľad na environmentálne dopady. To by bola zásadná chyba a treba spraviť všetko preto, aby sme sa nevrátili do čias, keď hospodársky rast bol posvätná krava, ktorej sa všetko muselo podriadiť.
Neprikláňaš sa k hlasom, ktoré uprednostňujú čo najrýchlejšie rozbehnutie ekonomiky a návrat do normálu?
Radi staviame otázky „buď – alebo“. Ale ako v mnohých prípadoch, aj tu je to chybné uvažovanie. Ak nám záleží na ľudských životoch, nemusí to znamenať, že ekonomické straty sú nám ukradnuté. Premiér spravil chybu, keď postavil voči sebe tieto dva prístupy a pasoval sa za vlajkonosiča prvého tábora. Všetkým je zrejmé, že súčasné obmedzenia nás ekonomicky položia. Zároveň si nikto nepraje, aby zbytočne umierali ľudia.
Čo by sme mali podľa teba robiť?
Mnohí experti už viackrát vyzvali, aby sa viac testovalo a toto je jedným z nevyhnutných krokov, aby sa mohli uvoľniť obmedzenia. Predseda vlády sľúbil 3 000 testov denne, ale toto sa nepodarilo stále naplniť. Toto je jeden z krokov, na ktorom treba makať a nie rozdeľovať ľudí na znepriatelené tábory.
Určite je potrebné mať lepší prehľad o aktuálnej epidemiologickej situácii, ale ani keby sme výrazne zvýšili počet testov, neuchráni nás to pred zásadnými etickými dilemami. Aj problém klimatických zmien stavia proti sebe potrebu chrániť život na jednej strane a potrebu udržiavať hospodársky rast na strane druhej.
Súhlasím, že súčasná kríza nastoľuje veľké etické dilemy. A presne preto by sme mali menej riešiť infantilné statusy a viac sa venovať týmto otázkam. K súčasnej situácií by sa nemali vyjadrovať len epidemiológovia alebo ekonómovia. Rád by som videl do diskusie zapojených sociológov, psychológov aj filozofov. Lebo dnešné zmeny majú štrukturálny dosah.
Myslíš, že je možné tieto hodnotové dilemy riešiť bez toho, aby spôsobovali v spoločnosti vnútorný konflikt?
Hodnotové dilemy prirodzene vyvolávajú konflikt. To je normálne. Konflikt vo svojej podstate nemusí byť ale nutne zlý. Môže byť naopak zdrojom nových pohľadov. Mám rád citát Wernera Heisenbera, ktorý hovorí. „Najplodnejší vývoj sa odohráva tam, kde sa stretávajú dva rôzne myšlienkové prúdy.“
Volanie po návrate do normálu sa dnes obmedzuje na predstavu, ako sa čím skôr vrátime k všetkému, čo sme robili pred príchodom koronavírusu. Zdá sa, že chýba silnejší hlas, ktorý by volal po zmene kurzu smerom k trvalej udržateľnosti, prípadne k inému pohľadu na kvalitu života. Máš ambíciu v rámci strany Spolu takýto program predstaviť?
Mojou snahou je otvárať nové témy, ktoré na Slovensku boli doteraz slabo zastúpené. Či už sa to týka životného prostredia, vzdelávania, inovácií, ale aj ekonomiky. Rád by som napríklad otvoril diskusiu, ako merať blahobyt krajiny. V súčasnosti je kľúčovým ukazovateľom HDP. Existujú ale aj ďalšie alternatívy, ktoré sa na kvalitu života pozerajú inak. Či už je to UNHDI – Index ľudského rozvoja alebo Genuine Progress Indicator – ukazovateľ skutočného pokroku a mnohé ďalšie.
V rozhovore pre časopis Kruh života si kedysi povedal, že v každom hnutí, ale aj v občianskych aktivitách okrem pekných ideálov a myšlienok, vidíš aj mocenské pohnútky. Cítiš aj v politike toto lákanie moci?
Od vtedy, čo som vstúpil do politiky, nič zásadné sa u mňa nezmenilo. Nedostal som limuzínu, ani plat, nikde ma nečakali zástupy skandujúcich ľudí. Na volebné mítingy som chodil zväčša vlakmi a autobusmi, jedával som v staničných bufetoch, spal na karimatke aj v studenom bungalove. A potom prišla volebná noc a prehra. Nebudem mudrovať, ako zvládať lákadla moci, keď som ich zatiaľ skutočne nezažil. Ak budem raz ministrom, pokúsim sa čestne túto otázku zodpovedať (úsmev).
Vďaka za rozhovor.
– použité fotky: archív Juraja Hipša
