Ekonomika po koronavíruse – štyri predstavy našej budúcnosti

Obavu vo mne vyvoláva hrozba úpadku štátneho kapitalizmu do barbarstva. Moja nádej sa upína k spojeniu štátneho socializmu a vzájomnej pomoci. Predstavujem si silný demokratický štát, ktorý mobilizuje zdroje na vybudovanie silnejšieho systému zdravotnej starostlivosti, uprednostňuje ochranu zraniteľných pred výkyvmi trhu a zároveň vytvára priestor pre iniciatívu občanov.

• z originálu: What will the world be like after coronavirus? Four possible futures/Simon Mair (The Conversation)

Kde budeme za šesť mesiacov, za rok, za desať rokov? Stáva sa mi, že v tieto noci neviem zaspať a premýšľam, čo prinesie budúcnosť pre mojich blízkych, pre mojich priateľov, pre všetkých zraniteľných a ohrozených. Kladiem si otázku, čo sa stane s mojou prácou. Stále patrím k tým šťastnejším: mám nárok na nemocenskú dávku a môžem pracovať z domu. Ale vo Veľkej Británii, odkiaľ píšem tieto riadky, mám veľa priateľov, ktorým hrozia dlhé mesiace bez príjmov, niektorí z nich svoju prácu už stratili. Pracovná zmluva, vďaka ktorej dnes dostávam osemdesiat percent platu, končí v decembri. Koronavírus tvrdo dopadá na celé hospodárstvo. Nájde sa na konci roku niekto, kto bude ešte potrebovať moju prácu?

Vidím niekoľko možných ciest, ktorými sa budeme uberať. Ich presná podoba záleží na tom, ako vláda a celá spoločnosť zareagujú na koronavírus a jeho hospodárske následky. Dúfam, že súčasnú krízu využijeme na vytváranie lepšieho života. Môže sa stať však aj to, že skĺzneme k niečomu oveľa horšiemu.

Dnešnú situáciu dokážeme lepšie pochopiť, ak sa pozrieme na skúsenosti z iných kríz. V mojej vedeckej práci sa zameriavam na základy modernej ekonomiky: globálne dodávateľsko-odberateľské vzťahy, mzdy a produktivitu. Študujem spôsob, akým dynamika hospodárstva vplýva na významné fenomény, akými sú klimatické zmeny alebo stav duševného a fyzického zdravia zamestnancov. Dlhodobo tvrdím, že ak chceme tvoriť sociálne spravodlivú a enviromentálne zdravú budúcnosť, potrebujeme iný druh ekonomiky. Nikdy to však nebolo očividnejšie, ako počas krízy, ktorú priniesla choroba COVID-19.

Naše reakcie na pandémiu totiž zosilňujú pohyb, ktorý nás vedie aj k iným sociálnym a enviromentálnym krízam. Hnacou silou je uprednostňovanie istého typu hodnôt pred ostatnými. Hodnoty, ktoré uprednostňujeme, zohrávajú veľkú úlohu aj pri voľbe opatrení, ktorými reagujeme na COVID-19. Ako teda môže vyzerať naša budúcnosť a ako sa môže ďalej vyvíjať naša ekonomika?

Z ekonomického hľadiska vidím štyri možné cesty do budúcnosti: zostup do barbarstva, silný štátny kapitalizmus, radikálny štátny socializmus alebo zásadná transformácia smerom k spoločnosti založenej na vzájomnej pomoci. Všetky štyri verzie budúcnosti sú možné, po všetkých existuje dopyt.

Malé zmeny nestačia

Koronavírus, podobne ako klimatické zmeny, je čiastočne problémom ekonomických štruktúr. Napriek tomu, že pôvod oboch týchto fenoménov sa na prvý pohľad môže javiť ako „enviromentálny“ alebo „prírodný“, v skutočnosti oba úzko súvisia s ľudskou spoločnosťou.

Samozrejme, zmenu podnebia zapríčiňujú plyny absorbujúce teplo. Ale ak chceme skutočne pochopiť klimatické zmeny, musíme poznať spoločenské príčiny, ktoré k vytváraniu týchto plynov vedú. Podobne je to aj s COVID-19. Priamou príčinou ochorenia je vírus, ale jeho dopady pochopíme iba vtedy, ak porozumieme ľudskému správaniu a širším hospodárskym súvislostiam.

Riešenie problémov spôsobených ochorením COVID-19 aj zmenou klímy vyžaduje utlmenie hospodárskej činnosti, ktorá nie je pre ľudský život nevyhnutná. V prípade klimatickej zmeny takýmto spôsobom dokážeme znížiť produkciu vecí, spotrebu energie a tým aj emisie skleníkových plynov. Epidemiológia COVID-19 sa rýchle vyvíja, základná logika je však rovnako jednoduchá. Keď sa ľudia stretávajú, šíria medzi sebou infekciu. Deje sa to v domácnostiach, na pracoviskách, počas cestovania. Utlmenie spoločenských činností znižuje prenos z človeka na človeka a celkovo vedie k nižšiemu počtu prípadov ochorenia.

Riešenie problémov spôsobených ochorením COVID-19, ale aj zmenou klímy, vyžaduje utlmenie hospodárskej činnosti, ktorá nie je pre ľudský život nevyhnutná.

Obmedzenie fyzickej blízkosti je jednou zo základných stratégií pri prepuknutí akýchkoľvek infekčných ochorení. Zahŕňa sledovanie kontaktov nakazenej osoby a izoláciu ohrozených jednotlivcov s cieľom predísť ďalšiemu šíreniu choroby. Čím menej kontaktov má osoba, tým menej úsilia stojí jej sledovanie a vypátranie všetkých ľudí, s ktorými prišiel nakazený človek do styku. Na príklade Wu-chanu sme videli, že obmedzenie fyzického kontaktu a utlmenie spoločenského života je účinné opatrenie. Politická ekonómia nám umožňuje porozumieť tomu, prečo tieto opatrenia v európskych krajinách a USA neboli zavedené skôr a prečo sa tieto krajiny stali svetovým epicentrom pandémie.

Krehké hospodárstvo

Lockdown vytvára tlak na globálnu ekonomiku, v dôsledku čoho dnes čelíme vážnej recesii. To núti svetových lídrov zmierňovať prijaté opatrenia. V opačnom prípade hospodárstvu hrozí kolaps. Ekonomika kolapsu je pomerne jednoduchá. Podniky existujú, aby mohli vytvárať zisk. Ak nemôžu vyrábať, nemôžu ani predávať. Keď nedosahujú zisk, musia prepúšťať ľudí. Istý čas tomu môžu odolávať a držať si zamestnancov, aby po skončení krízy mohli čím skôr rozbehnúť produkciu. Ale čím dlhšie tento stav trvá, tým viac zamestnancov končí bez práce. Ľudia, ktorí prídu o prácu alebo žijú v neistote prestanú nakupovať. Tým sa celý cyklus uzavrie a roztáča sa špirála, ktorá vedie do hospodárskej recesie.

V prípade bežnej krízy je návod na riešenie jednoduchý. Vláda vynakladá peniaze dovtedy, kým ľudia nezačnú konzumovať a znova pracovať (idea, ktorú presadzoval známy ekonóm  John Maynard Keynes).

V našej situácii však bežné zásahy fungovať nebudú, pretože my nechceme, aby sa hospodárstvo čím skôr zotavilo. Musíme udržiavať opatrenia, ktorých cieľom je spomaliť šírenie choroby. Nedávno publikovaná štúdia naznačila, že príliš rýchle zrušenie karanténnych opatrení vo Wu-chane spôsobilo prepuknutie druhej vlny pandémie.

Ekonóm James Meadway preto tvrdí, že správna odpoveď na COVID-19 nie je vojnová ekonomika s masívnym zvyšovaním výroby. Potrebujeme skôr ekonomiku „protivojnovú“, čo znamená masívne zníženie produkcie. A ak chceme byť v budúcnosti odolnejší voči pandémiám (a vyhnúť sa zároveň najhorším dopadom klimatických zmien), potrebujeme znížiť produkciu spôsobom, ktorý pre množstvo ľudí neznamená stratu živobytia.

To však znamená, že potrebujeme odlišné ekonomické myslenie. Zvyčajne ekonomiku vnímame ako spôsob, akým nakupujeme a predávame veci, najmä spotrebný tovar. Toto však nie je podstata hospodárstva. Jeho základom je spôsob, akým získavame zdroje a premieňame ich na to, čo potrebujeme pre náš život. Dnes potrebujeme prístup, ktorý nám umožňuje produkovať menej vecí bez toho, aby sa zároveň zvyšovala miera ľudského utrpenia.

Potrebujeme  produkovať menej vecí bez toho, aby sa zároveň zvyšovala miera ľudského utrpenia.

Spolu s ďalšími ekologickými ekonómami sa dlhodobo zaoberám otázkou, ako môžeme vyrábať menej a chrániť popri tom sociálnu spravodlivosť. Táto otázka je rovnako aktuálna pre problém klimatických zmien, pretože vo veľkej miere platí, že čím viac produktov vyrábame, tým väčšie sú emisie skleníkových plynov. Ako však môžeme znížiť množstvo produkovaných vecí a zároveň udržať pracovné miesta?

Medzi niektoré návrhy patrí skrátenie dĺžky pracovného týždňa, alebo, ako ukazujem v mojich posledných prácach, môžete umožniť ľuďom pracovať pomalšie, pod menším tlakom. Ani jedno z týchto riešení však nie je priamo odpoveďou na problém choroby COVID-19, ktorého riešenie vyžaduje obmedzenie fyzického kontaktu medzi pracovníkmi. V niečom sú však oba problémy podobné. Aby sme mohli prežiť, potrebujeme v oboch prípadoch znížiť závislosť ľudí od ich mzdy.

Na čo nám je ekonomika?

Kľúčom k pochopeniu našich reakcií na COVID-19 je otázka, na čo nám slúži ekonomika. Zdá sa, že hlavným cieľom globálnej ekonomiky je uľahčenie výmeny peňazí. To je to, čo ekonómovia nazývajú „výmenná hodnota“.

Systém, v ktorom žijeme je postavený na predstave, že výmenná hodnota a úžitková hodnota je to isté. Ľudia utrácajú peniaze za veci, ktoré chcú alebo potrebujú a tento akt utrácania peňazí vytvára obraz o tom, nakoľko si ľudia dané veci „cenia“. Preto sa trhy považujú za najlepší spôsob riadenia spoločnosti. Sú flexibilné a dokážu zladiť výrobné kapacity s úžitkovou hodnotou produktov.

COVID-19 však naše presvedčenie o trhoch spochybňuje. Vlády po celom svete sa dnes obávajú narušenia a preťaženia kľúčových systémov, ku ktorým patria dodávateľské reťazce, sociálna starostlivosť, ale predovšetkým zdravotníctvo. K týmto obavám prispieva veľa faktorov, spomeniem aspoň dva.

Po prvé, zarobiť peniaze v najdôležitejších spoločenských službách je ťažké. Okrem iného aj preto, že hlavným hnacím motorom ziskov je rast produktivity práce. To zvyčajne znamená viac vykonanej práce s menším počtom ľudí. Ľudia sú veľkým nákladovým faktorom najmä v profesiách, kde je potrebných veľa osobných interakcií. To je prípad zdravotnej starostlivosti. V dôsledku toho býva rast produktivity v zdravotníctve nižší, ako vo zvyšku hospodárstva. Náklady na zdravotníctvo tak stúpajú rýchlejšie ako v ostatných oblastiach.

Na jednej strane máme armádu dobre platených konzultantov, obrovský reklamný priemysel a masívny finančný sektor. Na druhej strane vidíme krízu v zdravotnej a sociálnej starostlivosti.

Po druhé, pracovné miesta v mnohých kritických službách nie sú tie, ktoré majú v spoločnosti najvyššiu hodnotu. Zmyslom najlepšie platených pracovných miest je dnes často iba uľahčenie výmeny peňazí. Tieto pracovné pozície nemajú hlbší spoločenský rozmer ani zmysel: sú tým, čo antropológ David Graeber nazýva „bullshit jobs“ (nezmyselné pracovné pozície). Na jednej strane máme armádu dobre platených konzultantov, obrovský reklamný priemysel a masívny finančný sektor. Na druhej strane vidíme krízu v zdravotnej a sociálnej starostlivosti a ľudí, ktorí sú kvôli zlým finančným podmienkam nútení opúšťať zmysluplné zamestnania.

Nezmyselné pracovné miesta

Skutočnosť, že toľko ľudí pracuje na nezmyselných pracovných pozíciách je dôvodom, prečo sme nedostatočne pripravení reagovať na pandémiu COVID-19. Súčasná situácia ukazuje, že v spoločnosti chýba dostatok kľúčových pracovníkov, schopných reagovať v čase krízy.

Spoločnosť, kde je výmenná hodnota hlavnou hnacou silou ekonomiky, prirodzene núti pracovať ľudí na nezmyselných pracovných pozíciách. Základné potreby pre život získate iba na trhu, to znamená, že ich musíte kúpiť, na čo potrebujete príjem, ktorý pochádza z akejkoľvek práce.

Druhou stranou tej istej mince je, že najradikálnejšie (a najúčinnejšie) reakcie, ktoré vidíme pri prepuknutí pandémie COVID-19, podkopávajú dominantnú pozíciou trhov a ideu výmennej hodnoty. Vlády na celom svete podnikajú kroky, ktoré by pred tromi mesiacmi boli nepredstaviteľné. Španielsko znárodňuje súkromné ​​nemocnice. V Spojenom kráľovstve sa stáva reálnym znárodnenie rôznych druhov dopravy. A Francúzsko tiež vyhlásilo, že v prípade potreby je pripravené znárodniť veľké podniky.

Súbežne s tým vidíme rozpad pracovných trhov. Štát v Dánsku alebo vo Veľkej Británii poskytuje ľuďom príjem so zrejmým cieľom – odradiť ich od toho, aby pokračovali v práci. Je to nevyhnutná súčasť úspešného lockdownu. Tieto nástroje nie sú ani zďaleka dokonalé, ale sú nevyhnutnou súčasťou opatrení proti šíreniu pandémie. Vidíme tu významný posun od myšlienky, že ľudia musia pracovať, aby si zarobili na život, k myšlienke, že si ľudia zaslúžia dôstojne žiť aj v situácii, keď nemôžu pracovať.

To všetko oslabuje trendy, ktoré dominovali posledných 40 rokov. Trhy sa doteraz považovali za najlepší spôsob riadenia hospodárstva. Verejno-prospešná sféra bola v dôsledku toho vystavená privatizačnému tlaku, akoby jej súčasťou boli iba podniky, ktorých hlavným cieľom je zarábať peniaze. Rovnaký tlak trhov cítili aj zamestnanci – zamestnávanie na živnosť a flexibilné zamestnávanie odstránili rôzne druhy sociálnej ochrany. COVID-19 zvrátil tento trend tým, že z trhu vyňal zdravotnú starostlivosť a vrátil ju naspäť do rúk štátu. Štáty produkujú z mnohých dôvodov. Niektoré sú dobré, iné zlé. Na rozdiel od trhov však nemusia produkovať len za výmennú hodnotu.

COVID-19 z trhu vyňal zdravotnú starostlivosť a vrátil ju naspäť do rúk štátu.

Uvedené zmeny predstavujú určitú nádej. Dávajú nám šancu zachrániť veľa životov a naznačujú dokonca možnosť spoločenskej transformácie, ktorá by nás mohla urobiť šťastnejšími, zdravšími a pripravenými čeliť klimatickým zmenám. Ale prečo nám to trvalo tak dlho? Prečo bolo mnoho krajín tak nedostatočne pripravených spomaliť výrobu? Odpoveď spočíva v nedávnej správe Svetovej zdravotníckej organizácie: nemali správne „nastavenie mysle“.

Predstavy o ekonomike

Počas posledných štyridsiatich rokov svet dosiahol široký hospodársky konsenzus. Politici a ich poradcovia stratili schopnosť vidieť v systéme trhliny a predstaviť si alternatívy. Prevláda myslenie založené na dvoch presvedčeniach:

• Trh zabezpečuje vysokú kvalitu života, preto musí byť chránený
• Trh sa po krátkych krízových obdobiach vždy vráti k normálu

Tento názor zdieľa väčšina západných krajín, ale najsilnejší vplyv majú vo Veľkej Británii a USA, teda v krajinách, ktoré sa ukázali ako úplne nepripravené na príchod pandémie.

Vo Veľkej Británii na začiatku krízy prinášali účastníci stretnutí za zavretými dverami znepokojivé správy o prevažujúcich postojoch čelných poradcov britského premiéra. V okolí Borisa Johnsona sa šírili slová ako „kolektívna imunita, ochrana ekonomiky, a v najhoršom prípade smrť niektorých dôchodcov.“ Vláda to v oficiálnych stanoviskách poprela, ale ak by to bolo pravdou, nebolo by to veľké prekvapenie. Počas oficiálneho stretnutia organizovaného vládou mi istý vysoký štátny úradník povedal: „Stojí toto všetko za ohrozenie hospodárstva? Ak sa pozriete na finančnú hodnotu ľudského života, zdá sa, že pravdepodobne nie. “

Slovami istého texaského úradníka – veľa starších ľudí radšej zomrie, než aby sa museli pozerať, ako sa kvôli ním USA dostáva do hospodárskej recesie.

Uvedené postoje sú v elitnej triede endemické. Dobre to ilustruje texaský úradník, ktorý tvrdil, že veľa starších ľudí radšej zomrie, než aby sa museli pozerať, ako sa kvôli ním USA dostáva do hospodárskej recesie. Tieto myšlienky ohrozujú veľa zraniteľných ľudí (pričom nie všetci ohrození sú starší ľudia) a ako som sa pokúsil vysvetliť, sú v princípe nesprávne.

Kríza COVID-19 podporuje ekonomickú predstavivosť. Vlády a občania podnikajú kroky, ktoré sa pred tromi mesiacmi zdali nemožné a naše predstavy o tom, ako funguje svet, sa môžu rýchlo zmeniť. Pozrime sa, kam by nás tieto zmeny mohli priviesť.

Štyri predstavy budúcnosti

Pre tvorenie predstáv o našej budúcnosti si požičiam nástroj, ktorý radi používajú futurológovia. Zoberiete si dva rozhodujúce faktory, ktorým prikladáte mimoriadny význam a načrtnete, čo by sa mohlo stať pri ich vzájomnej kombinácii.

Rozhodujúce faktory, ktoré som si vybral sú „hodnota“ a „centralizácia“. Tieto faktory sa dajú vztiahnuť na akýkoľvek z hlavných princípov fungovania ekonomiky. Používame zdroje na maximalizáciu peňažnej výmeny, alebo sa snažíme dosiahnuť maximalizáciu kvality života? Centralizácia sa zase dotýka toho, ako našu ekonomiku organizujeme. Môže to byť prostredníctvom malých jednotiek, alebo jednou veliteľskou silou. Oba faktory sa dajú usporiadať do mriežky, ktorú následne naplníme rôznymi scenármi. Môžeme začať otázkou, čo sa stane, ak budeme na koronavírus reagovať štyrmi extrémnymi spôsobmi:

1) Štátny kapitalizmus – centralizovaná odpoveď, uprednostňovanie výmennej hodnoty

2) Barbarstvo – decentralizovaná odpoveď, uprednostňovanie výmennej hodnoty

3) Štátny socializmus – centralizovaná odpoveď, uprednostňovanie ochrany života

4) Vzájomná pomoc – decentralizovaná odpoveď, uprednostňovanie ochrany života

 

Štátny kapitalizmus

Štátny kapitalizmus je dominantnou reakciou, ktorú momentálne pozorujeme na celom svete. Typickými príkladmi sú Veľká Británia, Španielsko a Dánsko. Štátna kapitalistická spoločnosť naďalej považuje výmennú hodnotu za hnaciu silu hospodárstva. Uznáva však, že ​trhy v kríze potrebujú podporu štátu. Vzhľadom na to, že veľa pracovníkov nemôže pracovať, štát pristúpil k záchranným opatreniam. Ich súčasťou je schvaľovanie masívnych keynesiánskych stimulov, poskytovanie úverov a priama podpora pre podniky a zamestnancov. Predpokladá sa, že pôjde o krátkodobé opatrenia. Cieľom je umožniť čo najväčšiemu počtu firiem pokračovať v podnikaní. Napríklad vo Veľkej Británii je jedlo stále distribuované na trhoch (hoci vláda oslabila zákony na podporu hospodárskej súťaže).

Aby sa zachovalo fungovanie trhu, je potrebné uvoľňovať ekonomiku a zvýšiť tak pravdepodobnosť, že prenos infekcie bude ďalej pokračovať.

Spôsob poskytovania pomoci sa snaží zachovať normálne fungovanie trhu práce. Vo Veľkej Británii o podporu pre zmestnancov žiadajú zamestnávatelia a následne ju rozdeľujú medzi pracovníkov. Výška platieb sa určuje na základe výmennej hodnoty, ktorú pracovník vytvára na trhu, nie na základe spoločenskej užitočnosti jeho práce. Prinesie tento spôsob prekonávania krízy úspech? Pravdepodobne áno, ale iba v prípade, že sa COVID-19 ukáže byť zvládnuteľný počas krátkeho obdobia. Aby sa zachovalo fungovanie trhu, je potrebné uvoľňovať ekonomiku a zvýšiť tak pravdepodobnosť, že prenos infekcie bude ďalej pokračovať. Napríklad vo Veľkej Británii dnes pokračuje aj stavebná činnosť, ktorá nie je nevyhnutná pre život spoločnosti, v dôsledku čoho sa robotníci vo veľkých kolektívoch stretávajú na staveniskách. Ak sa však počet obetí zvýši, bude ťažké udržať voľnejší režim bez väčšieho zásahu štátu. Vysoký počet chorých a mŕtvych môže spôsobiť nepokoje, prehĺbiť hospodárske škody a prinútiť štát, aby prijímal čoraz radikálnejšie kroky s cieľom udržať trh nažive.

Barbarstvo

Najhorší scenár. Barbarstvo je naša budúcnosť, ak sa budeme naďalej spoliehať na výmennú hodnotu a popri tom odmietneme chrániť tých, ktorí sú kvôli chorobám alebo nezamestnanosti vylúčení z trhu.

Podniky krachujú a ich zamestnanci hladujú, pretože neexistujú mechanizmy, ktoré by ich ochránili pred tvrdou realitou trhu. Nemocnice nedostávajú mimoriadnu podporu od štátu a preto sú preťažené a ochromené. Ľudia zomierajú. Barbarstvo vedie k nestabilnému štátu, ktorý po období politického a sociálneho úpadku smeruje k sebazničeniu alebo k prechodu do iného bodu na našej mriežke.

Do stavu barbarstva môžeme upadnúť, ak vláda počas najhoršej pandémie nezasiahne dostatočne razantným spôsobom.

Môže sa niečo podobné stať? Môže, ak vláda počas najhoršej pandémie nezasiahne dostatočne razantným spôsobom. Alebo pomoc poskytnutá podnikateľom a domácnostiam nebude stačiť a situácia povedie k nestabilite a chaosu. Alebo sa potrebná podpora a pomoc nedostane nemocniciam a zdravotníckemu personálu, v dôsledku čoho zlyhá celý zdravotnícky systém.

Rizikom môže byť, ak vlády v snahe čím skôr vrátiť sa k normálu prikročia k tvrdým úsporným opatreniam a uťahovaniu opaskov. Niečo také môže hroziť napríklad v Nemecku. Úsporné opatrenia priškrtia financovanie kľúčových odvetví ako zdravotníctvo a to následne zníži schopnosť celej krajiny reagovať na ďalšiu vlnu pandémie. Politické a spoločenské nepokoje, ktoré môžu nasledovať povedú k rozvratu štátu a systému sociálneho zabezpečenia.

Štátny socializmus

Ak namiesto výmennej hodnoty postavíme do popredia iné princípy, môžeme spoločnosť nasmerovať k štátnemu socializmu. Toto je budúcnosť, ku ktorej dospejeme predlžovaním súčasných opatrení.

V tomto scenári, ku ktorému patrí znárodnenie nemocníc alebo priame platby štátu postihnutým pracovníkom, je kľúčové to, že opatrenia už nie sú vnímané iba ako nástroje na ochranu trhov. Ich cieľom je chrániť samotný ľudský život, bez ohľadu na trhovú hodnotu. V takomto prípade sa štát snaží chrániť predovšetkým tie časti hospodárstva, ktoré sú pre život nevyhnutné: produkciu potravín, výrobu energie a zabezpečenie prístrešia. Základné životné potreby sú chránené pred rozmarmi a výkyvmi trhu. Štát pristupuje k znárodňovaniu nemocníc a poskytovaniu bezplatného bývania. V prípade dlhodobého nasledovania tejto cesty sa štát snaží občanom umožniť prístup k stále širšiemu spektru produktov, ktoré je schopný zabezpečovať so zníženou pracovnou silou.

Opatrenia už nie sú vnímané iba ako nástroje na ochranu trhov. Ich cieľom je chrániť samotný ľudský život.

Občania sa už nespoliehajú na zamestnávateľov, ako na sprostredkovateľov medzi nimi a základnými životnými potrebami. Platby sa vyplácajú každému občanovi priamo a nesúvisia s výmennou hodnotou, ktorú človek vytvára. Príspevky sú rovnaké pre všetkých (pretože každý má právo na život), alebo sú založené na spoločenských prínosoch práce. Novými CEO sa stávajú pracovníci supermarketu, dodávatelia, skladníci, zdravotné sestry, učitelia a lekári.

Štátny socializmus sa môže objaviť, ako dôsledok neúspešného pokusu o zachovanie štátneho kapitalizmu. Ak bude trvať stav pandémie príliš dlho, nastane hlboká recesia, dôjde k narušeniu dodávateľsko-odberateľských vzťahov a v dôsledku toho nebude možné zachraňovať dopyt štandardnými keynesiánskymi politikami, ako tlačenie peňazí alebo ľahšie získavanie pôžičiek. V takom prípade môže štát prevziať výrobu.

Tento prístup má riziká, jedným z najväčších je vznik autoritárskeho režimu. Ale v prípade nezvládnutého požiaru spôsobeného pandémiou môže byť silný štát, schopný zhromažďovať zdroje na ochranu základných funkcií hospodárstva a spoločnosti, najlepším riešením.

Vzájomná pomoc

Vzájomná pomoc je druhou možnosťou budúcnosti, v ktorej ochranu života považujeme za ústredný cieľ ekonomiky. V tomto scenári však nezohráva rozhodujúcu úlohu štát. Jednotlivci a malé skupiny preberú iniciatívu a začínajú organizovať potrebnú podporu a starostlivosť v rámci svojich komunít. Rizikom je, že jednotlivci a skupinky bez centralizovaného riadenia nebudú schopné mobilizovať zdroje dostatočné rýchlo, alebo v takom rozsahu, aby to stačilo napríklad na efektívne zvýšenie kapacít zdravotníckeho systému. Komunitná pomoc a siete vzájomnej podpory však môžu zohrať významnú úlohu pri ochrane zraniteľných skupín obyvateľov alebo pri spomaľovaní šírenia nákazy na lokálnej úrovni. Najambicióznejšou formou tohto modelu je vznik nových demokratických štruktúr. Sieť komunít a lokálnych spoločenstiev, ktoré dokážu relatívne rýchlo zmobilizovať významné zdroje na ochranu a liečbu postihnutých osôb.

Komunitná pomoc a siete vzájomnej podpory môžu zohrať významnú úlohu pri ochrane zraniteľných skupín obyvateľov alebo pri spomaľovaní šírenia nákazy na lokálnej úrovni.

Tento scenár by sa mohol rodiť popri ostatných, buď ako východisko z barbarstva, ako doplnok ku štátnemu kapitalizmu, prípadne ako podpora pre štátny socializmus. Z minulosti vieme, že spolupráca decentralizovaných komunít bola kľúčovým prvkom boja proti prepuknutiu západoafrickej eboly. Dnes vidíme zárodok podobných iniciatív v dobrovoľníckych skupinách, ktoré zabezpečujú starostlivosť v rámci zasiahnutých komunít. Niekde ide o reakciu na zlyhávanie štátu. Inde sa tieto iniciatívy rodia ako pragmatická a súcitná reakcia na stav núdze.

Nádej a strach

Všetky tieto vízie predstavujú extrémne scenáre a karikatúry. Rôzne prístupy a cesty sa budú vzájomne miešať alebo striedať. Obavu vo mne vyvoláva pád zo štátneho kapitalizmu do barbarstva. Moja nádej sa upína k spojeniu štátneho socializmu a vzájomnej pomoci. Predstavujem si to ako silný demokratický štát, ktorý mobilizuje zdroje na vybudovanie silnejšieho systému zdravotnej starostlivosti, uprednostňuje ochranu zraniteľných osôb pred výkyvmi trhu a zároveň vytvára priestor pre občanov, ktorí cítia motiváciu vytvárať skupiny vzájomnej pomoci a pracovné činnosti postavené na pocite zmysluplnosti.

COVID-19 odhaľuje vážne nedostatky v našom existujúcom systéme a požiadavka účinnej reakcie vytvára priestor pre zásadnú spoločenskú zmenu. Táto zmena podľa môjho názoru vyžaduje odklon od trhov a od hospodárstva založeného primárne na dosahovaní zisku. Súčasná kríza predstavuje príležitosť vytvoriť humánnejší systém, ktorý bude odolnejší nie len voči budúcim pandémiám, ale aj iným krízam, ktoré nám hrozia, vrátane klimatických zmien.

Najväčšou výzvou dneška je vytvoriť taký druh politiky, ktorá má vo svojom strede hodnotu života.

Spoločenské zmeny môžu mať rôznu podobu a prichádzať z rôznych miest. Rozhodujúce je, aby nová podoba spoločnosti vychádzala z etiky postavenej na starostlivosti o život a na demokratických princípoch. Najväčšou výzvou dneška je vytvoriť taký druh politiky, ktorá má vo svojom strede hodnotu života a z tejto hodnoty vychádza pri organizovaní celej spoločnosti.

 

• originál textu bol publikovaný v magazíne The Conversation pod názvom What will the world be like after coronavirus? Four possible futures
• (autor textu: Simon Mair, preklad: Matúš Ritomský)
• titulná fotka: Graffiti v Lisabone (autor: Yohann Libot/Unsplash)