Akademici môžu zmeniť svet. Ak sa nebudú baviť iba medzi sebou

Vedci by mali hrať významnejšiu úlohu v spoločnosti. Nemali by ostať v pozícii pozorovateľov, ktorí o svete píšu zo slonovinových veží a svoje závery publikujú v časopisoch ukrytých za digitálnou hradbou drahého predplatného.

Výskum a kreatívne myslenie môžu zmeniť svet. To znamená, že vedci majú obrovskú moc. No ako varovali akademici Asit Biswas a Julian Kirchherr, drvivá väčšina z nich súčasnú verejnú debatu neformuje.

Namiesto toho nájdeme väčšinu ich práce vo vedeckých časopisoch. Tie však čítajú takmer výlučne len ich kolegovia. Biswas a Kirchherr odhadujú, že priemerný článok vo vedeckom časopise „prečíta v plnom rozsahu najviac desať ľudí“. Píšu:

Každý rok sa uverejní až 1,5 milióna recenzovaných článkov. Mnohé z nich však ignorujú ešte aj vedecké komunity – 82 % článkov uverejnených v humanitných časopisoch nie sú citované ani raz.

To by znamenalo, že veľká časť myslenia a myšlienok potenciálne schopných zmeniť svet sa na verejnosť vôbec nedostane. Prečo sa akademici viac nesnažia dostať svoju prácu do povedomia širokej verejnosti?

Príčiny sú zrejme tri: zúžený pohľad na to, čo by akademici mali a nemali robiť, nedostatok motivácie zo strany univerzít či vlád a nedostatočná schopnosť vysvetliť komplexné koncepty laickému publiku.

„Intelektuálna misia“

Niektorí vedci trvajú na tom, že písať pre širokú verejnosť nemajú v náplni práce. Namietajú, že by tým „opustili svoju intelektuálnu misiu“. Nechcú mať pocit, že neprípustne zjednodušujú komplexné myslenie a argumenty.

Protiargumentom je námietka, že vedci nemôžu fungovať oddelene od každodenných problémov sveta. Môžu priniesť dôležité myšlienky a objavy, ktoré by pomohli ľuďom pochopiť problémy ako klimatická zmena, konflikty, podvýživa či choroby. Pod ich vplyvom by sa týmito problémami mohla verejnosť začať skutočne zaoberať.

Vedci nemôžu fungovať oddelene od každodenných problémov sveta. Môžu priniesť dôležité myšlienky a objavy, ktoré by pomohli ľuďom pochopiť problémy ako klimatická zmena, konflikty, podvýživa či choroby.

Nemotivovaní

Ani univerzity sa nepretrhnú v motivovaní vedcov prekročiť hranice prednáškových miestností a laboratórií. Na svete je len veľmi málo inštitúcií, ktoré ponúkajú svojim vedcom odmenu za článok v populárnych médiách, za vystúpenie v televízii či rádiu alebo za zdieľanie svojich vedeckých záverov a názorov s verejnosťou týmito cestami.

V Južnej Afrike, kde vediem výskum a vyučujem, sú odmeny obmedzené na „formálnejšie“ formy publikovania. Jednotlivé inštitúcie a ministerstvo pre vyššie vzdelávanie a prípravu ponúkajú odmeny za publikovanie kníh, knižných kapitol, monografií alebo článkov v akreditovaných recenzovaných časopisoch.

Ministerstvo vyplatí univerzitám viac než 100 000 randov (asi 6000 eur) za publikačnú jednotku – napríklad jeden vedecký článok. Tieto prostriedky idú univerzitám, ktoré ich potom podľa vlastných dotačných schém vyplácania rozdelia medzi inštitúciu, fakultu autora a samotného autora. V niektorých prípadoch dostanú akademici viac prostriedkov za publikovanie v medzinárodných časopisoch, než v miestnych.

Catriona Macleodová z Rhodesovej univerzity v Južnej Afrike namieta, že táto finančná motivácia je príkladom „komodifikácie výskumu“ a že to má „nepriaznivý vplyv na vedecký výskum“. Ako sa vyjadrila na portáli University World News:

Tento systém odmien je nešikovný nástroj, ktorý slúži viac na zvyšovanie príjmu univerzity, než na podporu vedeckého výskumu a vytvárania vedomostí v Južnej Afrike.

V stratégii ministerstva nie je nič, čo by vedcov povzbudzovalo v činnosti mimo svojho akademického priestoru. Nie je v nej žiadny náznak ocenenia za kontakt s verejnosťou či verejné vystúpenie. A to zďaleka neplatí len pre Južnú Afriku. Kultúra „kto nepublikuje, neexistuje“ je realitou na univerzitách po celom svete.

Vedci nemajú inú možnosť, než plávať s týmto prúdom. Ich kariéry a postup závisí takmer výlučne od ich publikačnej činnosti, tak načo sa vôbec zaoberať verejnosťou?

Učiť sa písať

Existuje tretí faktor, pre ktorý vedci nepíšu pre laickú verejnosť: aj keby chceli, často nevedia kde začať a ako to napísať. Písanie článku do vedeckého časopisu sa veľmi líši od písania pre neodborné publikum. Naomi Wolfová a Sacha Kopp v článku o tomto probléme napísali:

Akademické písanie má výhodu vedeckej precíznosti, vyčerpávajúcej dokumentácie a originálneho myslenia. No prenos našich myšlienok do veľkej miery pravidelne narúša odborný slang zrozumiteľný len pre našich kolegov.

Univerzity by mali svojim akademikom a študentom poskytovať cvičenia a kurzy, ktoré rozvíjajú schopnosť písať kreatívne a náučné texty.

Aký zmysel majú skvelé výsledky vedeckého výskumu, ak sa nedostanú k širšej verejnosti?

Čas na zmenu

Programy vlád a univerzít by mali byť jasnejšie v tom, čo od vedcov očakávajú. Publikovanie výskumu v recenzovaných časopisoch má a naďalej bude mať vysokú prioritu. No je potrebné pridať odmeny povzbudzujúce akademikov k tomu, aby sa so svojim výskumom podelili so širokou verejnosťou.

Tento typ práce by sa mal stať súčasťou postupu vo vedeckej kariére, a ťažiť by z neho mali tak univerzity, ako aj samotní vedci. Kvalita akademického výskumu a inovácií je kľúčová. Rovnako dôležité je však vedieť dostať svoje myšlienky mimo akademický svet. To môže spôsobiť skutočné zmeny v životoch ľudí.

– zdroj: Savo Heleta: Academics can change the world – if they stop talking only to their peers, The Conversation (preklad Juraj Vyskočil)

– titulná fotka: Bethany Legg/Unsplash.com