Alternatívy konzumného spôsobu života

Sotva sa nájde niekto, kto by sa nestretol s kritikou nášho konzumného spôsobu života. Tento spôsob života je často spájaný z negatívnymi asociáciami a výčitkami voči prehnanej spotrebe, zameriavaním sa na materialistické veci a nezáujmom o duchovné či environmentálne záležitosti. Kritikov konzumného spôsobu života môžeme nájsť naprieč celým politickým spektrom, medzi náboženskými predstaviteľmi, konzervatívnymi fundamentalistami, ľavicovými intelektuálmi či ekológmi.

Alternatívy konzumného spôsobu života

Výraz konzumný spôsob života je takmer vždy spojený s prílišnou spotrebou, nadspotrebou a tento súvis často spomínajú pápež František, intelektuáli Zygmunt Bauman, Gilles Lipovetsky, Joseph Heath a Andrew Potter, ľavičiarka a enviromentálna aktivistka Naomi Klein a mnoho ďalších mien. Medzi navrhované alternatívy voči konzumeristickému správaniu, takmer vždy patria stratégie s obmedzovaním spotreby, dobrovoľnej skromnosti, používaním čo najmenšieho počtu vecí, napríklad Zero Waste, Minimalizmus, Dobrovoľná skromnosť, či spôsob života ekokomunity v Zaježke. Aby sme však porozumeli, aké sú jeho alternatívy, mali by sme si upresniť termín konzumný spôsob života a čo je jeho protikladom.  

Konzumný spôsob života

Každý tvor konzumuje prostriedky potrebné k svojmu prežitiu. Na rozdiel od iných živočíchov náš druh Homo sapiens prostriedky potrebné k svojmu životu nezískava výlučne vlastnou produkciou. Konzumujeme a spotrebúvame tovary, výrobky, služby, ktoré nám poskytujú iní príslušníci nášho druhu a na oplátku vytvárame produkty či služby, ktoré poskytujeme iným. Tento druh správania je pre nás ľudí typický a antropológovia spolu s archeológmi o tomto modely nášho správania neustále prinášajú príklady z celého sveta. Jedným z univerzálnych znakov Homo sapiens žijúcich loveckým a zberačským spôsobom života v minulosti bolo to, že každé pohlavie sa zameriavalo na odlišný druh potravy a ním tak prispievalo do spoločného jedálneho lístka. Ženy v závislosti od klímy sa zameriavali na zber dostupnejších typov potravy, napríklad korienkov, semien rastlín či ovocia. Naopak, muži sa zameriavali na ťažšiu a menej predvídateľnú potravu ako lov zvierat či hľadanie medu.  

Táto stratégia sa však zásadne líši od spôsobu života našich najbližších príbuzných teda primátov a opíc, ako aj iných živočíšnych druhov.

Úplná pravda to však nie je. Podľa antropológa Richarda Wranghama u niektorých druhov opíc a primátov vidíme, že obe pohlavia preferujú vo svojom jedálničku iné typy potravy, napriek tomu, že žijú v rovnakom prostredí. Šimpanzie samice jedia viac termitov a mravcov, než samci, ktorí sa orientujú viac na mäso. Opice samíc makakov preferujú vo svojom jedálničku hmyz a samci zase viac obľubujú ovocie. Nikdy však nevidíme, že by si medzi sebou vymieňali ovocie za hmyz, či vzájomne dopĺňali potravu, podobne ako to robili naši predkovia. Dokonca aj giboni a gorily, ktorých obe pohlavia trávia celé dni spolu, vychovávajú spolu svojich potomkov, sa však o potravu nedelia, nevymieňajú si ju a každé pohlavie si potravu zabezpečuje samostatne.

Výmenný obchod, áno alebo nie?

Evolučná primatologička Sarah Brosnan sa pokúsila nasimulovať určité formy výmenného obchodu medzi našimi najbližšími príbuznými, teda šimpanzami a veľmi inteligentnými opičkami malpami kapucínskymi. Urobila viacero pokusov tu, tu, tu a tu. V jednom z typických pokusov bolo úlohou šimpanza, aby si so svojim ľudským partnerom vymieňal jeden druh potravy za iný.

Experimentátori vybrali tri druhy potravy:

Hrozno (najobľúbenejšie)
Jablká, uhorky (menej obľúbené)
Mrkva (neobľúbené)

Šimpanzy si nikdy s experimentátorom nevymenili ich najobľúbenejšiu pochúťku, teda hrozno, za žiadnu inú potravinu. Naopak, a aj to len vďaka tréningu, sa naučili vymieňať neobľúbenú mrkvu za najobľúbenejšie hrozno. Čo je však dôležité, šimpanzy a taktiež malpy kapucínske, len veľmi neochotne vymieňali celkom obľúbené jablká a uhorky za najobľúbenejšie hrozno.

Podľa Sarah Bosnan táto neochota k výmene obľúbenej veci za ešte obľúbenejšiu, ktorá bráni rozvinutiu výmenného obchodu, je hlboko zapísaná v šimpanzej psyché. „Majú na výmenu síce všetky predpoklady avšak „averzia zo straty“ je u nich ešte silnejšia, než tá naša ľudská“ trochu sklamane skonštatovala. Nemenej dôležitý fakt však bol ten, že pri všetkých pokusoch bolo rozhodujúce úsilie experimentátora. Akonáhle experimentátor prestal iniciovať výmenu, tá jednoducho vymizla a nikdy nebola iniciovaná zo strany šimpanzov a málp.  

Autarkická spoločnosť

Protikladom konzumnej spoločnosti je autarkický model, teda spôsob života spojený so sebestačnosťou a samozásobiteľstvom, kde si všetky prostriedky spojené so živobytím zabezpečuje každý individuálne (okrem kŕmenia potomkov). Na rozdiel od iných živočíchov náš druh Homo sapiens vynašiel schopnosť vymieňať si medzi sebou potravu a iné komodity. Začali sme sa tak vzdávať sebestačnosti, ktorú sme nahradili špecializáciou práce a výmenným obchodom. Podľa zoológa Matta Ridleyho sme my ľudia autarkickú spoločnosť opustili možno už pred 100 000 rokmi. Špecializáciu práce podľa pohlavia sme postupne rozširovali aj na spoluprácu s príbuznými a neskôr aj na spoluprácu s inými nepríbuznými skupinami až do dnešnej podoby, kedy vytvárame globálnu sieť pestrých pracovných zameraní, v ktorých každý z nás sa zaoberá úzko špecializovanými typmi úloh.

Na rozdiel od iných živočíchov náš druh Homo sapiens vynašiel schopnosť vymieňať si medzi sebou potravu a iné komodity. Začali sme sa tak vzdávať sebestačnosti, ktorú sme nahradili špecializáciou práce a výmenným obchodom.

Antikonzumeristický spôsob života?

Sú stratégie Zero Waste, Minimalizmus, Dobrovoľná skromnosť, alternatívou voči konzumnému spôsobu života? Ani náhodou! Život každého človeka v meste, aj toho „najekologickejšieho“ ktorý sa snaží za sebou zanechávať čo najmenšiu ekologickú stopu, je v skutočnosti hyperkonzumný spôsob života. Veď len o tie úplne najzákladnejšie potreby spojené so zabezpečením jedla, oblečenia, tepla, hygienických potrieb, sa starajú státisíce, ak nie milióny ľudí (poľnohospodári na dedine, vodiči áut, ktorí dovezú potraviny do miest, výrobcovia áut, výrobcovia dielov pre autá, atď.)

Dokonca aj tí najradikálnejší, ktorí odídu z miest do prírody a snažia sa o čo najväčšiu formu samozásobiteľstva a sebestačnosti, ako napríklad ľudia z ekokomunity v Zaježke, sa správajú skrz na skrz konzumeristicky. Akokoľvek sa snažia zbaviť závislosti od iných, dennodenne konzumujú služby, tovary a produkty, ktoré sami nedokážu produkovať. Od výrobcu vidiel (minimálne ich kovových častí) až po knihy, elektrinu, verejnú dopravu, automobilovú dopravu, internet.

Označovať vyššie spomínané stratégie alternatívami či antikonzumeristickými stratégiami je nepresné a je to chyba. Ale ako by sme ich teda mali nazývať?

Anti-technologické stratégie

To, čo majú vyššie spomenuté „alternatívy“ spoločné, je ich negatívny postoj voči technológiám. Napríklad niektorí ľudia žijúci v Zaježke, vnímajú technológie v tom lepšom prípade ako nutné zlo a snažia sa moderné technológie nahrádzať tými tradičnými a „prírodnými“ alternatívami. Stavajú domy zo slamy, hliny, vyrovnávajú použité klince, jedia z ručne vystrúhaných drevených lyžíc, atď. Menej radikálny antikonzumeristi žijúci v meste vášnivo nahrádzajú výrobky balené v plastoch ich „organickými“ alternatívami. Vyrábajú si tak doma svojpomocne mydlo z olivového oleja, zubnú pastu, pracie prášky, deodorant nahrádzajú kypriacim práškom a namiesto panadolu na bolesť chrbta si namiešajú čarovný elixír z himalájskej soli a olivového oleja.

Namiesto zaužívaných termínov spojených s alternatívnym či antikonzumeristickým spôsobom života, by sme ich mali nazvať anti-technologické stratégie. Podobne ako biopotraviny, homeopatia, alternatívna medicína, anti-GMO, patria medzi konzervatívne riešenia problémov založené na odmietaní technologického pokroku a strachu z neho.

Namiesto odmietania a vzdávania sa technológií, teda cestou znižovania špecializácie práce, môžeme riešiť existujúce environmentálne problémy pomocou zdokonaľovania a inovovania technológií šetrnejších k životnému prostrediu.

Inovácie technológií, nie ich odmietanie

Cieľom urbánnych „antikonzumeristiských“ iniciatív Zero Waste, Dobrovoľná skromnosť, Minimalizmus, Zaježka, je snaha o produkciu čo najmenšieho množstva odpadu, využívania surovín do posledného kúska, používania čo najmenšieho počtu vecí, vyhýbania sa plastom a redukcii našej ekologickej stopy. Tieto motívy sú nepochybne dobré a dôležité. Čo však je problém, je ich spôsob riešenia. Táto filozofia je totiž založená na nedôvere k technológiám. Ich dôsledná aplikácia môže však dopadnúť podobne ako známy Tasmánsky technologický regres. Je to cesta znižovania špecializácie práce, ktorá vedie k zmenšovaniu kolektívnej inteligencie, čo skvele popísali antropológ Joseph Henrich a Matt Ridley. To v konečnom dôsledku spôsobuje nielen technologický úpadok, ale predovšetkým prudké zníženie našej kvality života.

Máme však aj druhú možnosť. Namiesto odmietania a vzdávania sa technológií, teda cestou znižovania špecializácie práce, môžeme riešiť existujúce environmentálne problémy pomocou zdokonaľovania a inovovania technológií šetrnejších k životnému prostrediu, tvorbou inovácií s menšou ekologickou stopou a záťažou, teda ísť smerom, ktorý ponúkajú autori ekomodernistického manifestu.

– titulná fotka: Môsieur J./Flickr