Ako odlíšiť klamstvo, manipuláciu, polopravdu a pravdu, tvárou v tvár človeku, ktorý disponuje exkluzívnymi vedomosťami a vystupuje z pozície toho, ktorý „vie, ako to naozaj bolo“, pretože mal to privilégium, že sa pohyboval v tvrdom mocenskom jadre bývalého režimu? Nemá byť toto úlohou novinára? Má právo časopis .týždeň prenechať v takomto prípade zodpovednosť na „inteligenciu čitateľa“?
Alojz Lorenc je podľa všetkého inteligentný a šikovný človek. Kandidát vied v oblasti kybernetiky, pred rokom 1989 jeho schopnosti slúžili totalitnému režimu, zastával funkciu námestníka ministerstva vnútra a náčelníka ŠTB, po nežnej revolúcii pomáhal finančným žralokom z Penty v oblasti bezpečnosti.
Pozvite si takéhoto človeka na kávu, položte mu sériu nekonfrontačných otázok, nechajte ho voľne reflektovať nie len vlastnú minulosť, ale aj život spoločnosti v čase, keď tajné služby pod jeho vedením šírili strach a neslobodu. Dostanete rozhovor, po ktorom ostáva divná pachuť. Všetko vyznieva vlastne normálne, ten človek je slušný, dokonca sa na záver rozhovoru aj ospravedlnil („Určite som nikomu úmyselne neublížil. Ak sa tak stalo mojím chybným rozhodnutím, alebo z titulu mojej funkčnej zodpovednosti, ospravedlňujem sa.“). Bola komunistická totalita naozaj tak zlá, keď takýto inteligentný a slušný človek, ktorému podľa autora rozhovoru „nechýba sebareflexia“, riadil najobávanejšiu bezpečnostnú inštitúciu?
Je pravdou, že Štefan Hríb a Martin Mojžiš napísali k rozhovoru úvod, v ktorom sa pokúsili zasadiť Lorencovu výpoveď do širšieho kontextu. Spomenuli brutalitu a zničené ľudské životy, ktoré mali totalitné tajné služby na svedomí. Upozornili, že najvyšší veliteľ ŠTB nebol nijaká nevinná figúrka, ale jeden z najmocnejších mužov komunistického režimu. Dokonca odporučili pristupovať k jeho odpovediam s nedôverou. V konečnom dôsledku sa však rozhodli spoľahnúť na inteligentný prístup čitateľov, pretože „aj človek, ku ktorému nechováte žiadnu dôveru, vám môže povedať všeličo zaujímavé“.
To je však problém. Čo znamená v tomto prípade inteligentný prístup čitateľa? Je zrejmé, že čitatelia .týždňa nie sú prevažne historici so zameraním na fungovanie totalitných režimov a väčšina zrejme ani nemá poctivo naštudované všetky dokumenty Ústavu pamäti národa. Mnohí z nich si na obdobie pred rokom 1989 už ani poriadne nepamätajú. Ako majú potom odlíšiť klamstvo, manipuláciu, polopravdu a pravdu, tvárou v tvár človeku, ktorý disponuje exkluzívnymi vedomosťami a vystupuje z pozície toho, ktorý „vie, ako to naozaj bolo“, pretože mal to privilégium, že sa pohyboval v tvrdom mocenskom jadre režimu? Nemá byť toto úlohou novinára? Má právo časopis .týždeň prenechať v takomto prípade zodpovednosť na „inteligenciu čitateľa“? Nemal by sa novinár kladúci otázky naopak dobre pripraviť, aby dokázal konfrontovať verzie udalostí, ktoré predkladá Alojz Lorenc? Alebo aspoň nechať prehovoriť aj „druhú stranu“, odborníkov na históriu totalitného Československa, prípadne obete inštitúcie, ktorú Lorenc riadil?
Čo znamená v tomto prípade inteligentný prístup čitateľa? Je zrejmé, že čitatelia .týždňa nie sú prevažne historici so zameraním na fungovanie totalitných režimov a väčšina zrejme ani nemá poctivo naštudované všetky dokumenty Ústavu pamäti národa. Mnohí z nich si na obdobie pred rokom 1989 už ani poriadne nepamätajú.
V odpovedi na jednu z otázok Alojz Lorenc, napríklad, operuje prieskumami verejnej mienky vo vtedajšej ČSSR. V roku 1986 sa podľa jeho slov 76 percent respondentov vyjadrilo, že socializmus je prospešný. A väčšina respondentov vraj v tom čase považovala vedúcu úlohu KSČ za dôležitú.
V dobe, o ktorej hovoril Alojz Lorenc, pracoval môj otec ako metodológ a štatistik v Sociologickom ústave SAV. O výskumoch verejnej mienky, ktoré sa vtedy robili vie svoje. Na Slovensku ich realizovalo malé, uzatvorené, špecializované pracovisko s názvom Kabinet verejnej mienky pri Štatistickom úrade, ktoré pracovalo priamo na zákazku ÚV KSČ. Anketárov robili lojálni členovia KSČ, ktorí roznášali dotazníky po mestách a obciach. K metódam práce, ani k výsledkom nemal prístup nikto zo širšej vedeckej obce a už vôbec nie verejnosť (otec sa v tom čase z pozície vedeckého pracovníka márne snažil dostať k používanej metodológii). Skúmanie verejnej mienky bola jednoducho citlivá záležitosť, plne podriadená a poplatná potrebám ÚV KSČ.
Predstavte si, že by v tej dobe za vami prišiel aktívny člen KSČ a nechal by vás vyplniť papier, alebo odpovedať na otázku, či považujete socializmus za prospešný. Hovoríme o dobe, v ktorej ŠTB riadila rozsiahlu sieť udavačov, kedy sa vyjadrenie názorov nepriateľských socializmu perzekuovalo a kedy bola paranoia a strach najlepšími nástrojmi na vynucovanie poslušnosti. Z povahy vtedajšej spoločnosti nebol žiadny výskum verejnej mienky možný, pretože slobodne vyjadriť mienku mohlo znamenať veľké problémy. Nikto v tej dobe, ani výskumníci, ani štbáci nemohli zistiť, koľko ľudí považovalo socializmus za prospešný a vedúcu úlohu KSČ za dôležitú. Alojz Lorenc stál na čele práve tej inštitúcie, ktorá sa starala o udržiavanie strachu, paranoie a už z princípu znemožňovala slobodne skúmať akúkoľvek mienku verejnosti. Ťažko si predstaviť väčší paradox, ako to, že práve tento človek sa dnes snaží legitimizovať vtedajšiu moc výskumami verejnej mienky.
Rovnako nepochopiteľné je aj to, že môže niečo takéto povedať a nebyť pritom konfrontovaný s obludnosťou svojich slov. Ja sám som väčšinu svojho života prežil po roku 1989 a keby som nemal otca, ktorý by mi porozprával o tomto nezmysle, neviem ako by som to vnímal. Možno optikou toho, čo za výskum verejnej mienky považujem dnes. A možno by som Lorencovi, operujúcemu percentami aj uveril, že väčšina ľudí v roku 1986 naozaj chcela socializmus aj vedúcu úlohu KSČ, veď sú na to dáta.
Alojz Lorenc stál na čele inštitúcie, ktorá sa starala o udržiavanie strachu, paranoie a už z princípu znemožňovala slobodne skúmať akúkoľvek mienku verejnosti. Ťažko si predstaviť väčší paradox, ako to, že práve tento človek sa dnes snaží legitimizovať vtedajšiu moc výskumami verejnej mienky. Rovnako nepochopiteľné je aj to, že môže niečo takéto povedať a nebyť pritom konfrontovaný s obludnosťou svojich slov.
A to je zlyhanie predovšetkým .týždňa. Keď už nenašli človeka, ktorý by dokázal viesť s Lorencom plnohodnotný rozhovor a klásť mu kritické otázky (čo uznávam, môže byť naozaj ťažké), mohli rozhovor aspoň doplniť rozsiahlejším materiálom, kde by nechýbali historické informácie a fakty, ktoré by dokázali uviesť jeho výpovede na pravú mieru. Čitateľ môže byť inteligentný človek, ale keď nemá potrebné skúsenosti z onej doby a ani nikoho, kto by mu tieto skúsenosti sprostredkoval, ostane odkázaný na blúdenie v labyrinte Lorencových poloprávd a klamstiev.
– titulná fotka: Eduardo Simioni/Flickr
(fotografia zachytáva Pamätník obetiam komunizmu v Prahe, ktorý je dielom sochára Olbrama Zoubka a architektov Jana Kerela a Zdenka Hölzla. V popise k dielu sa uvádza: „Pamätník je venovaný všetkým obetiam komunizmu. Nie len tým, ktorí boli uväznení alebo popravení, ale aj tým, ktorých životy zruinoval totalitný despotizmus.“)
Jeden komentár
R.Buchar :“Revoluce 1989″ vyd.Brána, škoda,že i s tímto materiálem .tvúrci ĆT seriálu „české století“ nepracovali ..cituju ze str. 39,40,41 :
„….v už v roce 1988 byla převážná většina tzv.demokartic.sil pod vlivem / infiltrována/ komunistic.tajných služeb….. v posledních dvou letech pŕed 17.listopadem se najednou v protikomunistické opozici,v Chartě 77,objevili zcela neznámí lidé,které jsme nikdy předtím neviěli,a hned zaujali vedoucí pozice
….StB dokumenty byli ničeny systematicky.vozilo se to do spaloven,a navíc každý pracovník sekretariátu komunistic.strany dostal za úkol nosit dokumenty domú a pálit je,některé archivy byly stěhovány z republiky v tom zmyslu,že se balily a dovážely na letišté.
Základ.dokumenty se likvidovaly tím,že se odstéhovaly prič do ZSSR.
Jsou dúkazy,že už před revolucí se třídily arch.složky ,dávaly se do beden a odvážely pryč.
Likvidace těch materiálú a postup komunistic.strany nebyl živelný,ten byl plánovaný. Bylo to připravováno dlouho předtím,
Dělalo se to cíleně.
Dokumenty týkajíci se Lid.milicí se likvidovaly jako první.
O.i. aj Jan Princ ako chránenec Havla dohliadal aby sa o týchto skartáciách v OF a na verejnosti nehovorilo.
Naše rozvědka vědela kdy jsou nějaké termíny na to,kdy režim padne.,21.8,28.10,17.11.,10.12.1989,25.2.1990 ..čti rozhovor s gen.Lorencem z 14.11.2014 v SK HNách
Vo febr. 1990 už 1500 príslušníkom ŠTB bolo povolené zostať v práci.
..str.43 …úžasné např.bylo,jak snadno se členové komunistic.strany dostali do Obč.Fora. / vyhlásení P.Pitharta 09.11.2014 v médiích / a svedectvo I.Mačuru priameho účastníka 1-ého snemu VPN z dec.1989 /
..str.44 ..Když však privatizace skončila,tak se ukázalo,že praktic.veškerý státní majetek privatizovaly komunisté,hlavne z kom.nomenklatury,dále dústojníci StB,agenti StB,o KGB a GRU není přehled. takže z komunistú se staly kapitalisté a z odpúrcú komunizmu proletáři. o Dušanovi Tŕískovi se mluví jako o otci privatizace ,ale ne už o tom,že to byl elitní agent StB. ..
str.45….tzv.Fond „Z“ vznikl krátce po 17.listopadu..Tento fond“Z“ byl naplněn nejvyššími představiteli protikomunistic.opozice na rozkaz tehdejšího ministra vnitra Sachera,který vlastne mnoho polistopad.politikú zachránil před dekonspirací a před vyzrazením politic.hry právě tím,že je přesunul do spisu,do kterého nikdo jiný kromě něj neměl pŕístup,tento svazek byl pak zapečetěnej z popudu J.Rumla dalším feder.ministrem vnitra Langošem / zemřel později při podivné autonehodě v létě 2006 ../ a pak svazek zmizel..
Co je určující pro úspěšnost firmy? 1) Obchodní manager! 2) Manager vývoje a jeho team! (dělal jsem v takovém teamu u jedné přední západní firmy, inovační tempo pro nový produkt je cca půl roku) 3) Kapitál, to všechno financovat!
Co z toho skýtala českým firmám kuponová privatizace?
NIC, VŮBEC NIC!!!
Správci Investičních fondů, kteří dostaly firmy do správy, měli jenom JEDEN zájem – rychle vydělat peníze a dostat je do bezpečí.
Klausova vláda udělala ještě jeden „geniální“ krok, umožnila změnu cca 200 největších privatizačních fondů na holdingy s tím, že změnu stanov společnosti muselo MF (Kočárník/siamská dvojčata Klaus-Kočárník) schválit. Ovšem, MF prohlásilo, že zánik stanov „není změna“ (logika – když někomu zlámu ruku, nastaněho u něho změna, když ho zabiju, změna to není); sdružení drobných akcionářů marně protestovalo, akcionáři byli vyvlastněni a majetek fondů-holdingů přešel „legálně“ do vlastnictví správců.
Následně byl majetek správci rozprodán, vytunelován, rozkraden.
Jako příklad uvedu Čs. námořní plavbu. Lodě, správní budovy, pozemky byly Koženým a spol. (Harvardský průmyslový holding) prodány a peníze odešly do bezpečí v czině.
Byly tunelovány banky, nejvíce IPB – také důsledek kuponové privatizace. „Kožení“ byli prakticky všude a odměny posílali ODS/Klausovi na tajné konto do Švýcarska.
V důsledku toho musely všechny banky převzít podnikatelé ze západu.
Podobně je to s vlastnictvím „českých“ firem. Škodu MB prozíravě zachránil před Klausem Pitthard, kyž ji daroval Volkswagenu, jinak dnes ŽÁDNÁ Škoda MB neexistovala, nějaký Klausův „Kožený“ by ji zlikvidoval. /ještě podotknu, že nápad kuponové privatizace přišel od vysokého důstojníka StB Dušana Třísky A minimálně 70 procent privatizovaného majetku získaly struktury skryté za bývalé příslušniky StB, tak tomu bylo s Harvardskými fondy, které organizovaly dva vysocí důstojníci StB, Kožený byl nastrčená figura.
Jsem zvědav,jestli v nasledujícíích dílech alespoň bude zmínka ?,že : hlavním táborem nových kádrů je v roce 1984 založený Prognostický ústav (dnes sídlo KSČM, předsedou stranické buňky byl Vladimír Dlouhý).
Tento typ „vědeckých“ pracovišť zakládá KGB v celém východním bloku!
Byli tam připravováni ti co se, po kolapsu vlády komunistů, měli ujmout „nové“ vlády.
Byli tam vychováváni lidé pro pravé i levé spektrum politiky.
Dva naši prezidenti své zadání plní do důsledku včetně své oddanosti svým nadřízeným z bývalého SSSR.
Prognostický ústav se stává chobotnicí moci a vlivu KGB.
Nejbližším spolupracovníkem Václava Klause v Prognostickém ústvu (rodiny jezdily na společné dovolené) byl agent StB/KGB Karel Köcher .
Dále k financování nákupu státního majetku sloužily ukradené státní finanční prostředky z kont PZO (Podniků zahraničního obchodu) v zahraničí nebo tajných kont StB v zahraničí (Agrofert komunisty a agenta StB Andreje Babiše nebo Třinecké železárny spolupracovníka StB Tomáše Chreneka).
Odhaduje se, že „PZtky“ disponovaly 500 mil. Kčs na kontech v zahraničí ve volně směnitelných měnách.
Kolik miliard nakradli estébáci a bylo uloženo v zahraničí asi nikdo nespočítá, zahraniční konta StB jsou v ČR tabu.
Proto tolik tajemných firem ze zahraničí v české privatizaci (např. Appian) a tajemných sponzorů politických stran (např. mrtvého Maďara Lajose Bácsiho a na exotickém Mauriciu žijící Radjiv M. Sinha
Dalším trikem bylo uzavírání smluv, které stát nemohl plnit, vznikla smluvní pokuta či „škoda“, která přesahovala kupní cenu podniku a ten přešel na nového vlastníka zcela zdarma. Takto získal Andrej Babiš několikamiliardový majetek Chemapolu (jediného vlastníka licence na LTO).
Opravdu jste si mysleli, že se vzdali bez boje? Nebo, že by připustili bezvládí a skutečnou revoluci?
Od roku 1945 nás sovětští komunisté, za pomoci našich komunistů, udržovali jako kolonii SSSR.
Sověti rozhodovali o všem podstatném a drancovali zemi. Za zboží a suroviny často neplatili a naši komunisté si nedovolili nic říct (např. uran těžený na náklady ČSSR a zdarma vyvážený do SSSR).
Ve skutečnosti držela StB/KGB otěže „revoluce“ a následné ekonomické transformace.
Rusové nebyli nikdy ochotni se vzdát vlivu a výnosů naší země!
Pretože tí, ktorí si sadli za stôl s organizátormi vraždenia a vrahmi v druhej polovici decembra 1989 v Prahe, majú spolu s bývalými komunistami spoločný záujem – bagatelizovať a relativizovať toto vraždenie a zabudnúť naň.
Pretože obdivovatelia a niektorí „naši“ novinári si z hlavného garanta dohody o „hrubej čiare“ V. Havla urobili modlu a zlaté teľa, ktorým sa aj napriek realite budú klaňať aj ďalej.
Nemôžu si priznať svoju časť zodpovednosti za to, že bývalí komunisti, eštebáci a príslušníci KGB i ich synovia a vnuci sa zmocnili nášho štátu a nás všetkých asi do roku 2030.
Tak musia spolu zatĺkať, ignorovať fakty, zosmiešňovať a bojovať proti tým, ktorí uvádzajú aj „iné“ fakty o Novembri a decembri 1989.
Preto ignorujú fakty a nechcú ani otvoriť diskusiu aj:
– o synchronizovanom páde komunizmu v Rumunsku, Poľsku, Bulharsku, NDR, Československu, Maďarsku, Juhoslávii, Albánsku asi za päť mesiacov v roku 1989,
– o „mierumilovnom“ rozpade ZSSR a Varšavskej zmluvy v roku 1992,
– o rovnakom scenári, ktorý prebehol vo všetkých postkomunistických krajinách:
1. o dohodách, že komunistickí politici, zodpovední za vraždenie a konkrétni vrahovia nebudú postavení pred spravodlivosť za desaťročia zločineckého útlaku,
2. o tom, prečo všetky komunistické parlamenty odhlasovali zmeny, v ktorých sa zriekajú zákonodárnej moci,
3. o tom, prečo všetky „nové“ režimy – včítane Ruska – dali do systému utajenia a likvidácie poznatky tajných polícií komunistických strán najmä o nových „disidentských“ politikoch,
4. o tom, ako, prečo a v prospech koho vo všetkých krajinách prebehla tzv. divoká privatizácia, počas ktorej sa štátny majetok dostal na desaťročia do rúk komunistov, eštebákov a príslušníkov KGB,
5. o tom, ako a prečo boli potom bývalí disidenti odsunutí do pozadia,
ale niektorým sa nezákonne vrátil majetok, ukradnutý nacistami napr. v období 2. svetovej vojny,
ale niektorí z nich začali na krátke obdobie tzv. podnikať v podnikoch, riadených ŠtB, zarobili milióny a potom sa stiahli do pozadia,
ale niektorí zomreli za podozrivých okolností pri nehodách, sebevraždách alebo na infarkty,
– o realite, v ktorej Rusko, ale aj Ukrajinu (viete o tom,že napr. Juščenko bol plukovníkom KGB?), Kazachstan, Azerbajdžan a iné krajiny ovládla KGB transformovaná na FBS a tzv. silovniki už nekontrolovaná Politbyrom ÚV KS Sovietskeho zväzu,
– o fakte, že vo všetkých postsocialistických krajinách po vzore Číny (tam realizovali ideál) komunistické strany transformovali svoje krajiny na kapitalizmus a v korupcii z neho ťažia,
– o tom, ako sa z baktérií marxizmu leninizmu, šírenia terorizmu a drog asi od roku 1950 celosvetovo decepciou KGB a v ČSR lžami ŠtB pestovali a pestujú jedovaté kmene nenávisti voči Amerike a tom, ako sa šíria Marcusove idey pochodu marxizmu inštitúciami v USA a Západnej Európe.