GMO – strašiak, ktorý môže zachrániť životy

Preklad prednášky Mark Lynasa, Oxford Farm Conference, január 2013.

Na úvod by som sa chcel ospravedlniť. Ospravedlňujem sa za to, že som niekoľko rokov strávil vytrhávaním geneticky manipulovaných plodín. Tiež sa ospravedlňujem za to, že som sa podieľal na vzniku anti-GMO hnutia vo Veľkej Británii začiatkom 90. rokov. Pomáhal som tak démonizovať dôležitú technológiu, ktorá má potenciál pomôcť životnému prostrediu. Ako enviromentalista a človek, ktorý verí, že všetci ľudia majú právo na zdravú a plnohodnotnú stravu, som si nemohol vybrať kontraproduktívnejšiu cestu. Dnes to úprimne ľutujem.

– videozáznam prednášky Mark Lynas-a v pôvodnom znení 

Predpokladám, že si teraz kladiete otázku – čo sa zmenilo od 90.rokov a prečo zmena môjho myslenia bola natoľko závažná, že ma prinútila prísť sem a verejne sa k vám prihovoriť? Odpoveď je jednoduchá: objavil som vedu a vďaka tomu, dúfam, som sa stal lepším enviromentalistom.

Veľmi dobre si pamätám, čo som si pomyslel, keď som prvýkrát počul, že firma Monsanto uviedla na trh geneticky manipulovanú sóju. Veľká americká korporácia s pochybnou minulosťou by nám chcela niečo nové a nepreskúmané primiešať do potravín bez toho, aby sme o tom mohli rozhodovať. Miešanie génov medzi rôznymi druhmi sa mi zdalo tak neprirodzené, ako si len človek dokáže predstaviť. Ľudský druh zrazu získava príliš veľké technologické možnosti a dôsledkom môže byť niečo strašidelné. Tieto gény sa budú šíriť ako nový druh živého znečistenia a nikto ich nebude vedieť zastaviť. Bola to nočná mora.

Strach sa rozšíril ako oheň. Behom niekoľkých rokov boli GMO zakázané v rámci Európy a náš strach sme exportovali aj do Afriky, Indie a zvyšku Ázie, kde sú GMO zakázané dodnes. Bola to najúspešnejšia kampaň, do akej som bol kedy zapojený.

Bol to tiež ukážkový príklad proti-vedeckého hnutia. Osvojili sme si mnoho predsudkov a vedcov v laboratóriach sme vykresľovali ako démonické bytosti, ktoré s cynickým smiechom rozvracajú základné prvky života. Tak vznikli označenia ako „Frankensteinove potraviny“. V  mojej mysli bol hlboko zakorenený strach z obrovskej moci, ktorou vládne veda a tento strach vytváral predstavy o tajných plánoch na zotročenie planéty. Neuvedomoval som si, že viac ako GMO technológie sa Frankensteinovemu monštru podobala naša reakcia na ne.

V mojej mysli bol hlboko zakorenený strach z obrovskej moci, ktorou vládne veda.

Popri tom, ako som sa snažil venovať poctivému vedeckému štúdiu problematiky klimatických zmien, nevedecký aktivizmus v oblasti GMO sa pre mňa stával neudržateľným. Svoju prvú knihu o globálnom otepľovaní som publikoval v roku 2004 a bol som odhodlaný napísať ju tak, aby bola vedecky dôveryhodná. Príbeh o mojom výlete na Aljašku som musel doplniť o údaje zo satelitných snímkov, obrazy miznúcich ľadovcov som musel podoprieť dlhodobými záznamami o zmenách objemu horských ľadovcov. Musel som sa naučiť čítať vedecké dokumenty, porozumieť základom štatistiky a získať prehľad vo veľmi širokej škále vedných odborov – od oceánografie po paleoklimatológiu. Môj titul z politických vied a novodobej histórie mi ani zďaleka nestačil. Častokrát som sa ocitol v diskusiách s ľuďmi, ktorí zastávali neotrasiteľný anti-vedecký postoj, nepočúvali čo hovoria klimatológovia a vedeckú realitu klimatických zmien jednoducho odmietali. Opakovane som musel objasňovať v čom spočíva hodnota peer-view štúdií, čo znamená vedecký konsenzus, aký má význam a prečo má zmysel brať do úvahy iba fakty publikované v uznávaných vedeckých žurnáloch.

Moja druhá kniha o klimatických zmenách, s názvom Six Degrees, bola natoľko vedecky poctivá, že získala cenu Kráľovskej spoločnosti pre vedeckú literatúru. Klimatológovia, s ktorými som sa stretával zo žartu hovorili, že o klíme viem už viac ako oni. V rovnakom období, okolo roku 2008, som však úplne nepochopiteľne ešte stále písal pre britské noviny Guardian stĺpčeky, v ktorých som útočil na vedecké poznatky o genetických manipuláciách. A to aj napriek tomu, že v tom čase som si neurobil o GMO  akademický prieskum. Moje osobné porozumenie problému bolo značne limitované, myslím, že som si dokonca neprečítal ani jednu peer-view vedeckú prácu na tému biotechnológií alebo výskumu rastlín.

To, čo mnou definitívne pohlo bolo niekoľko komentárov pod mojim posledným anti-GMO článkom v Guardiane. Veľmi zjednodušene – jeden z mojich kritikov mi položil túto otázku: ste v opozícii proti GMO, pretože je predmetom biznisu veľkých korporácií? Ste rovnako v opozícii voči technológií kolies iba preto, že sú predmetom biznisu veľkých automobilových firiem? Rozhodol som sa, že si problematiku trochu viac naštudujem. A zistil som, že mnohé z toho, čo tvorilo moje presvedčenie o škodlivosti GMO, boli iba urbánne mýty zelených aktivistov.

Zistil som, že mnohé z toho čo tvorilo moje presvedčenie o škodlivosti GMO boli iba urbánne mýty.

Bol som presvedčený, že GMO zvyšujú používanie chemikálií. Zistil som, že bavlna a kukurica, odolná voči škodcom, v skutočnosti vyžaduje používanie menšieho množstva insekticídov.

Bol som presvedčený, že z GMO profitujú iba veľké obchodné spoločnosti. Zistil som, že miliardy dolárov predstavujú profit pre obyčajných farmárov, ktorí vďaka GMO znížili svoje náklady na pestovanie plodín.

Bol som presvedčený, že technológia Terminátor okráda farmárov o právo uchovávať semená. Zistil som, že v skutočnosti to urobili hybridy už veľmi dávno, zatiaľ čo technológia Terminátor nič také nespôsobila.

Bol som presvedčený, že nikto na svete nepotrebuje a nechce GMO. Zistil som, že Bt bavlna v Indii a Roundup sója v Brazílii boli predmetom pirátskych krádeží, pretože farmári nechceli čakať, kým príde oficiálne na trh.

Predpokladal som, že GMO sú nebezpečné. Zistil som, že sú bezpečnejšie a viac precízne ako techniky konvenčného šľachtenia, ktoré pracujú so zvyšovaním mutagénnosti.

Čo si však myslieť o miešaní génov vzdialených druhov? Napríklad rýb a rajčín? Zistil som, že vírusy robia to isté po celú históriu, rovnako rastliny, hmyz a dokonca aj ľudský druh – nazýva sa to migrácia génov.

Ale to bol iba začiatok. V mojej tretej knihe The God Species som odložil nabok všetkú enviromentalistickú ortodoxiu a snažil som sa získať komplexnejší pohľad na celú planétu. Vďaka tomu som spoznal výzvy, ktorým dnes čelíme: musíme uživiť 9 a pol miliardy ľudí do roku 2050 v nádeji, že sa miera chudoby bude celosvetovo zmenšovať. K dispozícii budeme mať približne tú istú rozlohu poľnohospodárskej pôdy ako dnes a obmedzené množstvo hnojív, vody a pesticídov. To všetko v kontexte rýchle prebiehajúcich klimatických zmien.

Skúsme sa na túto situáciu pozrieť trochu bližšie. Téma populačného rastu je opradená mnohými mýtmi. Ľudia si myslia, že problémom je vysoká miera pôrodnosti v menej rozvinutých krajinách. Panuje predstava, že chudobní ľudia majú príliš veľa detí a preto potrebujeme najmä lepšie nástroje na plánovanie rodičovstva, alebo dokonca radikálny druh politiky jedného dieťaťa.

V skutočnosti je priemerná plodnosť ľudstva v globálnom merítku 2,5 narodených detí na jeden pár. Prirodzená miera zachovávania populácie sa pritom pohybuje okolo čísla 2,2. Ani zďaleka neprekračujeme túto mieru tak výrazne, ako by sa zdalo. Odkiaľ sa teda berie populačný rast? Jeho hlavnou príčinou je klesajúca miera úmrtnosti detí – vďaka úspešnej prevencii a liečbe detských ochorení sa stále viac detí dožíva dospelého veku. Významné znižovanie detskej úmrtnosti je jedným z najoptimistickejších globálnych ukazovateľov dnešného sveta a kľúčovú úlohu v tomto úspešnom príbehu zohrávajú štáty subsaharskej Afriky. Na svete dnes žije okolo 2 miliárd detí a vďaka klesajúcej pôrodnosti ich už zrejme nebude nikdy tak veľa. Zmenou oproti minulosti je, že oveľa viac týchto detí sa dožije dospelosti, vďaka čomu budú môcť mať jedného dňa svoje vlastné deti. Tieto deti sú zdrojom 9 a pol miliardových odhadov ľudskej populácie v roku 2050.

Znižovanie detskej úmrtnosti je nepochybne skvelá vec. Ale aké množstvo potravín budú ľudia v roku 2050 potrebovať? Podľa posledných odhadov, publikovaných v správe americkej Národnej Akadémie Vied, stojíme pred potrebou zvýšiť naše zdroje do polovice storočia o 100%. Potrebujeme vyprodukovať viac jedla, aby sme mohli nasýtiť populáciu, ktorá sa vymanila z podmienok chudoby. Zároveň musíme pokračovať v boji s podvýživou, ktorá aj dnes postihuje okolo 800 miliónov ľudí.

Rast hrubého domáceho produktu chudobných krajín asi nikto nepovažuje za zlú vec. Ale v dôsledku tohto rastu sa pred nami objavujú nové enviromentálne výzvy, s ktorými sa musíme vysporiadať. Využívanie pôdy na pestovanie plodín a s tým spojené odlesňovanie spôsobuje zvýšenú produkciu skleníkových plynov a obrovskú stratu biodiverzity. Intenzifikácia poľnohospodárstva je nevyhnutná – musíme vypestovať viac jedla na obmedzenej ploche, aby sme mohli zachrániť zvyšok dažďových pralesov a pôvodných ekosystémov. Rovnako si musíme vystačiť s obmedzenými zdrojmi vody a čeliť suchám, ktorých nárast spôsobujú klimatické zmeny.Ak budeme z riek odčerpávať viac vody, opäť spôsobíme stratu biodiverzity. Musíme sa tiež naučiť lepšie hospodáriť s dusíkom. Umelé hnojivá sú nástrojom na nasýtenie ľudstva, ale ich neefektívne využívanie zapríčiňuje vznik mŕtvych území v Mexickom zálive a ďalších prímorských oblastiach sveta.

Nemáme dostatok času, aby sme si mohli dovoliť nečinne sedieť a čakať, že technologické inovácie vyriešia naše problémy. Musíme byť aktívnejší a strategickejší ako doteraz. Musíme sa uistiť, že pokrok napreduje dostatočne rýchlo, aby sa jeho produkty stihli dostať k tým, ktorí ich najviac potrebujú.

Stav, v akom sa nachádzame, pritom nie je niečím úplne neznámym. V roku 1968 napísal Paul Ehrilch v známej knihe Population Bomb: „Prehrali sme boj o nasýtenie ľudskej populácie. V roku 1970 budu stovky miliónov ľudí hladovať a umierať napriek všetkým plánovaným projektom potravinovej pomoci.“ Posolstvo knihy bolo jasné – v krajinách ako India budú ľudia skôr či neskôr hladovať. Preto bude rozumnejšie ukončiť našu potravinová pomoc a zabrzdiť tak ďalší populačný rast. V čase vydania knihy pritom nebolo rozhodnuté, že sa bude Paul Ehrlich mýliť. Pokiaľ by všetci počúvali jeho radu, milióny ľudí by zomreli zbytočne. Našťastie sa tak nestalo, podvýživa bola výrazne potlačená a India sa stala potravinovo sebestačná. A to vďaka človeku menom Norman Borlaug a jeho Zelenej revolúcii.

V čase vydania knihy Population Bomb nebolo rozhodnuté, že sa bude Paul Ehrlich mýliť. Pokiaľ by všetci počúvali jeho radu, milióny ľudí by zomreli zbytočne.

Norman Borlaug bol rovnako ako Paul Ehrlich znepokojený populačným rastom. Ale narozdiel od neho považoval za potrebné niečo urobiť. Na jednej strane bol pragmatikom, pretože navrhol projekty, ktoré bolo možné zrealizovať, ale zároveň bol aj idealistom, pretože veril, že všetci ľudia na Zemi majú právo na dostatok jedla.

Čo vlastne Borlaug urobil? Rozhodol sa využiť vedu a technológiu. Ľudia sú druh, ktorý vyrába a používa nástroje – či už sú to šaty alebo pluh, technológia je tým, čo nás odlišuje od opíc a ostatných zvierat. Borlaugovým nástrojom bola zmena genómu najrozšírenejších poľnohospodárskych plodín. Jeden z jeho nápadov znel – ak by obilie bolo kratšie, nemuselo by míňať toľko energie na rast stebla, ale mohlo by ju použiť na tvorbu zrna. Vďaka tomuto vylepšeniu sa zvýšili výnosy a zároveň sa znížili straty pri žatve, ktoré spôsobovalo prílišné ohýbanie obilných klasov.

Borlaug, až do svojej smrti v roku 2009, venoval veľa svojej energie kampaniam proti tým, ktorí či už z politických alebo ideologických dôvodov odmietajú inovácie v poľnohospodárstve. Jeden z jeho citátov znie: “Už 40 rokov títo ľudia predpovedajú hladomor a globálnu ekologickú krízu. Ak sa im podarí zastaviť rozvoj poľnohospodárskych biotechnológií, ich predpovede sa skutočne naplnia.“

Vďaka rastúcemu vplyvu enviromentálnych kampaní pochádzajúcich z najbohatších krajín planéty, sme tomuto okamihu opäť nebezpečne blízko. Biotechnológie dnes síce nie sú úplne zastavené, ale ich rozvoj sa stal vďaka byrokratickým praktikám tak nákladným, že si ho môžu dovoliť iba veľké korporácie. Pokiaľ by ste dnes chceli s novou odrodou prejsť celým regulačným systémom v rôznych krajinách, potrebovali by ste na to desiatky miliónov dolárov. Podľa posledných odhadov organizácie CropLife celý proces od biotechnologického objavu novej plodiny až po jej uvedenie na trh stojí 139 miliónov dolárov. Pochopiteľne open-source projekty a verejný sektor za takýchto podmienok nemajú žiadnu šancu. Je smutnou iróniou ako sa anti-GMO aktivisti pohoršujú nad faktom, že geneticky manipulované plodiny sú výhradne produktom veľkých korporácií, zatiaľ čo svojimi aktivitami prispievajú práve k takémuto stavu.

Je smutnou iróniou ako sa anti-GMO aktivisti pohoršujú nad faktom, že geneticky manipulované plodiny sú výhradne produktom veľkých korporácií, zatiaľ čo svojimi aktivitami prispievajú práve k takémuto stavu. 

Regulačný systém Európskej Únie je v zmrazenom stave, mnohé GMO plodiny čakajú už viac ako desaťročie na svoje schválenie a opakovane sú odsúvané do kúta čudnou politikou krajín ako Francúzsko a Rakúsko. Európa sa pomaly ale isto stáva potravinovým múzeom. Jej dobre živení obyvatelia a konzumenti sa nechávajú unášať romantickými predstavami o návrate k tradičnému poľnohospodárstvu. Vďaka tomu, že máme dosť jedla a ekonomického bohatstva, môžme si dovoliť rozvíjať naše estetické ilúzie.

Byrokratická záťaž sa zhoršuje aj v celosvetovom meradle a popritom celosvetové výnosy hlavných poľnohospodárskych plodín stagnujú. Ak sa nám nepodarí výnosy zvýšiť, budeme čeliť vážnym problémom a jedným z dôsledkov môže byť premena rozsiahlych prírodných území na poľnohospodársku pôdu. Slovami Normana Borlauga: “V súčasnosti máme k dispozícii technológie, pomocou ktorých môžeme trvalo udržateľne nasýtiť celosvetovú populáciu 10 miliárd ľudí. Otázkou ostáva, či budú môcť výskumníci a farmári zaviesť tieto technológie do poľnohospodárskej praxe. Zatiaľ čo bohaté štáty planéty si môžu dovoliť zaujať pozíciu „predbežnej opatrnosti“ a platiť viac za jedlo produkované takzvanými „organickými“ metódami, miliardy chronicky podvýživených ľudí z menej rozvinutých štátov planéty si tento luxus dovoliť nemôžu.“

Myšlienka, že organicky vypestované plodiny sú zdravšie bola pritom už opakovane vyvrátená vedeckým výskumom. Na základe mnohých štúdií tiež vieme, že organické poľnohospodárstvo prináša o 40 až 50 percent nižšie výnosy vzhľadom na využívanú rozlohu pôdy. Organizácia pre organické poľnohospodárstvo The Soil Association tento problém s produktivitou vo svojich reportoch taktne zamlčiava, rovnako ako fakty svedčiace o tom, že organické poľnohospodárstvo má nepriaznivé dopady na biodiverzitu. Namiesto toho vykreslujú ideálny svet, v ktorom ľudia z bohatých štátov jedia menej mäsa a spotrebovávajú menej kalórií, vďaka čomu môžu ľudia v chudobných krajinách jesť viac. Je to samozrejme extrémne zjednodušený pohľad na problém svetového hladu.

Pokiaľ sa nad tým zamyslíte, prídete na to, že hnutie organického poľnohospodárstva je vo svojom jadre orientované proti pokroku. Podobne ako Amishi v Pennsylvanii, ktorí zmrazili používanie technológie na úroveň roku 1850, organické poľnohospodárstvo v podstate zamrzlo v roku 1950. Dôvody u oboch sú pritom rovnako iracionálne.

Neexistuje dôvod prečo by malo vylúčenie všetkých umelých hnojív predstavovať prínos pre životné prostredie – pravdou je skôr opak. V novej štúdií sa Jesse Ausubel z Rockefellerovej Univerzity zameral na preskúmanie otázky, koľko pôdy by musela India dnes obrábať, ak by všetci indickí farmári využívali technológie z roku 1961. Výsledok, ku ktorému dospeli znie: pre dosiahnutie dnešných poľnohospodárskych výnosov by bolo potrebne zväčšiť súčasnú rozlohu poľnohospodárskej pôdy o 65 miliónov hektárov, čo je zhruba rozloha Francúzska. V Číne farmári vďaka novým technológiám pestovania kukurice ušetrili od roku 1961 pôdu o rozlohe 120 miliónov hektárov. V globálnom merítku, v rokoch 1961 až 2010 sa zvýšila rozloha poľnohospodárskej pôdy o 12% zatiaľ čo produkcia kilokalórií na jednu osobu sa zvýšila z 2200 na 2800. Napriek tomu, že svetová populácia narástla za ten čas o 3 miliardy, dnes máme pre všetkých k dispozícii viac jedla ako v roku 1961. To všetko vďaka nárastu produktivity poľnohospodárstva až o 300%.

Dramatické zvýšenie výnosov, v ktorých kľúčovú úlohu zohralo použitie chemických technológií, celosvetovo ušetrilo 3 miliardy hektárov pôdy, čo je dvojnásobná rozloha Južnej Ameriky. Bez technologického pokroku v poľnohospodárstve by sme už nemali Amazonský prales, v Indii by už nežili žiadne tigre, ani orangutáni v Indonézii. Z tohto dôvodu nerozumiem, prečo tak veľa ľudí, ktorí sa stavajú proti používaniu nových technológií v poľnohospodárstve, nazýva samých seba enviromentalistami.

Bez technologického pokroku v poľnohospodárstve by sme už nemali Amazonský prales, v Indii by už nežili žiadne tigre, ani orangutáni v Indonézii.

Odkiaľ sa teda opozícia voči GMO berie? Vyzerá to tak, že za jej vznikom je všeobecne rozšírené presvedčenie, že moderné technológie prinášajú viac rizík ako výhod. Vážne ochorieť alebo zomrieť však možno aj „organickým spôsobom“. Kauza z roku 2011, kedy sa niekoľko tisíc ľudí v Nemecku otrávilo organicky vypestovanými fazuľkami a 53 z nich na túto otravu zomrelo je jedným z príkladov. Táto katastrofa zasiahla verejné zdravie spôsobom porovnateľným s najväčšími ekologickými katastrofami uplynulých desaťročí, vrátane výbuchu atómovej elektrárne v Černobyle. Jej príčinou boli baktérie E.coli, ktoré pochádzali z organického hnojiva. Väčšina obetí tejto tragédie verila, že organické potraviny sú zdravšie a bezpečnejšie. Paradoxne títo ľudia mali väčší strach z prísne regulovaných a dôsledne preskúmaných umelých hnojív a pesticídov.

Pokiaľ sa na celú situáciu pozriete bez predsudkov, veľká časť anti-GMO a pro-organickej debaty je jednoducho postavená na viere, že čo je „prírodné“ je bezpečné a dobré, zatiaľ čo „umelé“ je nebezpečné a zlé. Zjavne ide o úplný omyl. Poznáme predsa množstvo prírodných jedov. Príbuzní obetí, ktoré sa otrávili organickými fazuľkami o tom vedia svoje. Falošné predstavy o „prirodzenosti“ sú hnacou silou celého bio hnutia. Vo svojej podstate sú však iracionálne a pokiaľ nám skutočne leží na srdci osud Zeme a našich detí, mali by sme tento iracionálny prístup prehodnotiť.

To samozrejme neznamená, že organické farmárstvo nemá čo ponúknuť – existuje viacero užitočných techník, ktoré sa vďaka nemu úspešne rozvíjajú: napríklad zmiešané rastlinné kultúry, kombinovanie plodín a využívanie ich symbiózy. Rovnako recyklovanie výživných látok a podporovanie diverzity plodín by mali hrať na každej farme dôležitú úlohu.

Problémom organického poľnohospodárstva je, že odmieta inovácie. Vráťme sa opäť ku GMO. Existujú plodiny tretej generácie, ktorých pestovanie výrazne znižuje potrebu používania chemikálií nebezpečných pre životné prostredie. Zmenou genómu môže byť rastlina upravená tak, aby sa sama chránila pred škodcami. Prečo by toto nemohol byť organický postup?

Hnutie organického poľnohospodárstva nie len odmieta inovácie, ale bráni zavádzať inovácie aj druhým. Rozšíreným argumentom proti pestovaniu GMO je strach, že modifikované plodiny môžu „kontaminovať“ polia organických farmárov. Dôsledkom v praxi býva, že v mene preferencii menšiny dobre situovaných konzumentov, ktorí z estetických dôvodov preferujú organický spôsob pestovania potravín, sú obmedzované iné spôsoby poľnohospodárstva. Ja osobne som za svet plný biodiverzity, ale to okrem iného znamená, že jeden farmársky systém si nemôže nárokovať na monopolné postavenie a obmedzovať iných vo využívaní odlišných prístupov. Som za mierový spôsob koexistencie – bez iracionálnych obáv, ktoré podporujú nevraživosť na oboch stranách.

Som za mierový spôsob koexistencie – bez iracionálnych obáv, ktoré podporujú nevraživosť na oboch stranách.

Na dvoch príkladoch ukážem, aké dôsledky môže mať  táto nevraživosť. Minulý rok sa medzinárodne koordinovaní anti-GMO aktivisti zapojili do ničenia políčok geneticky modifikovaného obilia v Austrálii. Dôvody boli tradičné – GMO sú údajné neprirodzené. Výskumné polia boli financované z verejných zdrojov vedeckej inštitúcie Commonwealth Scientific Research, to ale aktivistov nezaujímalo.

Zatiaľ čo samotnému zničeniu GMO plodín sa dostalo širokej mediálnej pozornosti, iba málo ľudí pozná pokračovanie tohoto príbehu. Časť z pokusných políčok sa podarilo zachrániť, vďaka čomu sa mohli výskumníci dopracovať k významnému zisteniu, že geneticky modifikované obilie má o 30% vyššie výnosy. Pokiaľ by boli anti-GMO aktivisti úspešnejší, tento objav by nikdy neuzrel svetlo sveta. Prezident National Farmers Union Peter Kendall prirovnal tieto aktivity k páleniu kníh ešte pred tým, ako ich stihol ktokoľvek prečítať.

Druhý príklad pochádza z Číny, kde medzinárodné aktivistické organizácie vyvolali národnú paniku vyhlásením, že dve desiatky detí boli využité ako pokusné králiky vo výskume geneticky modifikovanej Zlatej ryže. Nikto pri tom samozrejme nevenoval pozornosť faktom, ktoré dokazujú, že Zlatá ryža má potenciál pomôcť tisícom detí každoročne postihnutých slepotou kvôli nedostatku vitamínu A. Traja obvinení vedci sa stali objektom verejného pobúrenia, stratili zamestnanie a znášali osobné riziká spojené s reakciu autoritárskeho režimu v Číne. Na medzinárodnej úrovni aktivity niektorých NGO organizácií prispievajú k rastu byrokratickej mašinérie. V dôsledku byrokratických prieťahov nie je ešte stále Zlatá ryža k dispozícii deťom, ktoré fatálne ohrozuje deficit vitamínu A. Takéto konanie je z môjho pohľadu neľudské a nemorálne. Kvôli estetickým preferenciám bohatých ľudí v rozvinutých štátoch sveta ignorujeme potreby detí v chudobných krajinách. Prečo aktivistov nezaujíma fakt, že Zlatá ryža bola vyvinutá verejným sektorom bez komerčného zámeru s jediným cieľom – pomôcť potrebným?

Kvôli estetickým preferenciám bohatých ľudí v rozvinutých štátoch sveta ignorujeme potreby detí v chudobných krajinách.

Zoberme si ďalší príklad. Minulý rok Rothamsted uskutočnil výskum GMO obilia rezistentného voči voškám. Tento druh obilia nevyžaduje používanie pesticídov, ktorými sa obyčajne farmári zbavujú škodcov. Anti-GMO aktivisti boli odhodlaní výskum prekaziť, avšak vďaka odvahe profesora John Picketta tentokrát ich snaha vyšla naprázdno. John Pickett a jeho tím nahrali video na Youtube, vyrozprávali v ňom zaujímavý príbeh o tom, prečo je rezistentné obilie veľmi užitočná a potrebná vec. Rozbehli petíciu, pod ktorú vyzbierali tisícky podpisov. Plány anti-GMO aktivistov na zničenie pokusov boli vďaka tlaku verejnosti pre tento krát zmarené.

Rothamsted pokračuje v ďalšom výskume. Aktuálne sa zamerali na obilie, ktorého konzumácia by dokázala nahradiť príjem omega 3 mastných kyselín. To by okrem iného mohlo znamenať výrazný krok v ochrane divo žijúcich morských rýb, ktoré sa dnes lovia práve za účelom získavania tejto výživnej látky. Samozrejme, opäť je to geneticky modifikovaná plodina a opäť sa očakáva radikálny odpor anti-GMO aktivistov, ktorých zrejme vôbec nezaujímajú možné prínosy technológie pre zachovanie biodiverzity morských živočíchov.

Neviem ako vy, ale ja som si už povedal: Stačilo! Diskusia o GMO skončila. Nepotrebujeme donekonečna debatovať o tom, či sú GMO technológie bezpečné. Za posledných 10 rokov bolo skonzumovaných okolo troch triliónov porcií geneticky manipulovaného jedla a popri tom nebol spoľahlivo preukázaný jediný prípad, kedy by konzumácia GMO niekomu poškodila zdravie. Skôr na vás spadne asteroid, ako by ste zomreli po požití GMO potraviny.

Enviromentalistické organizácie, ktorá sa angažujú v probléme klimatických zmien zvyknú prehlasovať, že konajú na základe vedeckého konsenzu. Paradoxne, rovnaké organizácie ešte stále bojujú proti GMO. A pritom v otázke GMO existuje rovnako nespochybnitelný vedecký konsenzus podporovaný inštitúciami ako American Association for the Advanced of Science, the Royal Society, desiatkami národných ústavov zdravia a akadémií vied po celom svete. Tento fakt ignorujú iba preto, že nevyhovuje ich ideologickému pohľadu na svet.

Aké sú dôsledky ideologického pohľadu v rôznych krajinách sveta? India odmieta Bt baklažán, ktorý redukuje množstvo aplikovaných insekticídov. Indická vláda ostáva v zajatí ideológie aktivistov ako Vanada Shiva, ktorí idealizujú tradičné vidiecke poľnohospodárstvo, ignorujúc pritom fakt, že v časoch pred industriálnou érou tradičné poľnohospodárstvo spôsobovalo opakované hladomory. Vo viacerých krajinách Afriky razia vlády politiku v duchu „žiadne GMO“. V Keni vláda pred nedávnom odmietla GMO jedlo kvôli „zdravotným rizikám“ a to aj napriek tomu, že toto jedlo mohlo pomôcť v boji s podvýživou, ktorá v krajine stále zúri. Zdravotné rizika podvýživy sú pritom, na rozdiel od zdravotných rizík GMO, veľmi dobre zdokumentované. Ak by ste dnes chceli v Keni vysadiť GMO plodiny, ktoré majú vyššie nutričné hodnoty a väčšie výnosy, hrozilo by vám 10 rokov väzenia. Poľnohospodárske inovácie sú naliehavo potrebné v mnohých krajinách sveta, avšak brzdí ich lavína nezmyselných regulácií, ktoré nemajú žiadne racionálne a vedecké opodstatnenie. Princíp „predbežnej opatrnosti“ stráca zmysel v situácii, kedy milióny ľudí v dôsledku takéhoto prístupu trpia.

Princíp „predbežnej opatrnosti“ stráca zmysel v situácii, kedy milióny ľudí v dôsledku takéhoto prístupu trpia.

Našťastie sa veci začínajú meniť. Nadácia Billa a Melindy Gatesových nedávno poskytla 10 miliónov dolárov centru Johna Innesa, ktoré si dalo za cieľ zvýšiť schopnosť najrozšírenejších plodín viazať v sebe dusík. Áno, ide o technológiu genetickej manipulácie. Ale pokiaľ chceme zredukovať celosvetové znečistenie zlúčeninami dusíka, môže to byť veľmi užitočný krok vpred.

Viem, že všetko, čo som dnes povedal je pre niektorých ľudí politicky nekorektné. Som však presvedčený, že práve dnes je potrebné venovať zvýšené úsilie na búranie mýtov a podporu deregulácie. Vedci, ktorí sa venujú výskumu rastlín majú často hlavu v smútku, pretože predstavy vlád a širšej verejnosť o možných rizikách a prínosoch nových biotechnológií sú úplne pomýlené. Norman Borlaug je už mŕtvy, ale v mene jeho pamiatky sme povinní konfrontovať ortodoxiu politickej korektnosti v situácii, kedy vieme, že je veľmi nekorektná. V stávke je veľa. Pokiaľ sa budeme uberať zlou cestou, ohrozíme životy miliónov ľudí.

Dnes vás preto vyzývam – preskúmajte dôsledne svoje presvedčenie a overte si, či je postavené na racionálnom základe. Žiadajte dôkazy a skúste sa pri ich hľadaní dostať ďalej ako po aktivistické reporty anti-GMO organizácií, ktoré neodkazujú väčšinou na poctivé vedecké zdroje, ale iba na seba navzájom. Pamätajme na to, že farmári by mali mať právo osvojiť si technológie, ktoré pre nich majú zmysel. Ak si niektorí myslia, že zachovávanie tradičných spôsobov je lepšie, v poriadku. Majú na to právo. Nemajú však právo stáť v ceste tým, ktorí sa rozhodnú inak. Tým, ktorí chápu tlak rastúcej populácie a globálneho otepľovania a vedia, že výnos na jeden hektár je v tejto situácií rozhodujúcim kritériom.

Moje posolstvo pre anti-GMO aktivistov, britskými aristokratmi a americkými celebritami počnúc, jednoduchými indickými farmármi končiac, znie – máte právo na svoj pohľad. Ale mali by ste vedieť, že váš pohľad nemá oporu vo vedeckom poznaní. Prichádzame k bodu zlomu, rozhodujúcemu pre budúcnosť planéty a ľudstva. Je čas aby ste dovolili druhým pokračovať v ich ceste k trvalo udržateľnému nasýteniu rastúcej ľudskej populácie.

– z originálu Lecture to Oxford Farming Conference preložil Matúš Ritomský
(pozn. prekladateľa: Pôvodný text bol so súhlasom autora Mark Lynas-a mierne skrátený a v niektorých miestach upravený.)

Foto: Mark Lynas na políčku geneticky modifikovanej Zlatej ryže, Filipíny, august 2013

– pozri tiež: Úvod k prekladu Mark Lynasa