Pokiaľ sa poctivo zamyslím nad faktom, že moje dieťa môže patriť k sexuálnej menšine, vychádza mi z toho iba jedno – už dnes je správne začať tvoriť svet, v ktorom by táto eventualita nepredstavovala vážny problém alebo hendikep.
V posledných dňoch časopis .týždeň vniesol do diskusie o právach homosexuálnej menšiny nový rozmer. Jaroslav Daniška ho v článku Prekrásny ružový svet nazýva priamo „jadrom sporu“, Eugen Korda sa ho snaží uchopiť vo video-rozhovore s názvom „Čo mu poviem, keď mi povie, že je iný“. Oným novým zásadným prvkom v spoločenskej diskusii je otázka, ktorú si kladie starostlivý rodič pri pohľade na svojho novorodeného potomka: „Čo ak bude homosexuál, čo ak bude lesba?“. Otázka je to samozrejme iba rečnícka, lebo autor pozná aj odpoveď. Citujem Jaroslava Danišku: „…keď sa vrátite k tej sekunde, k tomu momentu, kedy to našu matku napadlo, tušíte správne, že absolútna väčšina matiek si nebude želať, aby jej dieťa bolo homosexuálne orientované.“
Tieto slová ma, ako otca jeden a pol ročnej dcérky, prinútili k zamysleniu. Čo urobím, ak sa dozviem, že moja dcéra je lesba?
Rodičovstvo so sebou neprináša len radosť, ale aj veľa starostí a obáv. Bol som pri prvých ultrazvukoch a pamätám si obavy, ktoré vtedy človek prežíva. Bude dieťatko v poriadku? Bol som pri pôrode a zažil som tú obrovskú úľavu, keď všetko prebehlo v poriadku – pre dieťatko, aj matku. Študoval som spolu s mamou detské choroby, premýšľam nad množstvom rizík, ktoré malému človeku na svete hrozia a stále hľadám spôsoby ako sa im vyhnúť. Dokonca aj všeobecná starosť o budúcnosť nášho sveta, často vnímaná ako klišé, nadobudne iný rozmer, keď si človek predstaví, že reč je o svete, v ktorom bude reálne žiť jeho potomok.
Ak sa poctivo zamyslím nad faktom, že moje dieťa môže patriť k sexuálnej menšine, vychádza mi z toho iba jedno – už dnes je správne začať tvoriť svet, v ktorom by táto eventualita nepredstavovala vážny problém alebo hendikep.
Myslím teda, že dokážem reálne pochopiť a precítiť obavy rodiča, ktorý zistí, že jeho dieťa patrí k skupine ľudí s menšinovou sexuálnou orientáciou. Keď si predstavím, že moja dcérka by mohla byť lesba, napadnú ma dve hlavné starosti a otázky:
Aká bude spoločnosť, v ktorej bude moja dcéra dospievať, hľadať si partnerku (za predpokladu, že bude naozaj lesba), vytvárať domácnosť, svoj vzťah a vlastný spôsob života? Bude spoločnosť tolerantná? Nebude sa moja dcéra stretávať s ľudskou nenávisťou, hlúposťou a s predsudkami ? Nebude jej štát, komunita, spoločnosť hádzať polená pod nohy, znevýhodňovať ju oproti ľuďom, ktorí patria k väčšine? Zjednodušene povedané, nebude mať dcéra kvôli svojej orientácii ťažší život?
Hľadanie odpovedí na túto otázku môže pripomínať veštenie z gule, avšak ak je pravda, že budúcnosť ľudského spoločenstva tvoríme dnes svojimi činmi, je jasné, že mojou povinnosťou otca, ktorého dcéra môže byť lesba, je vytvárať taký svet, aby som sa nemusel obávať o jej budúcnosť ani v takomto prípade.
Ak sa poctivo zamyslím nad faktom, že moje dieťa môže patriť k sexuálnej menšine, vychádza mi z toho iba jedno – už dnes je správne začať tvoriť svet, v ktorom by táto eventualita nepredstavovala vážny problém alebo hendikep.
Druhá moja obava pri predstave inej sexuálnej orientácie mojej dcéry je spojená s veľmi prirodzenou túžbou: dožiť sa svojich vnúčat. Na svojich rodičoch vidím, akú radosť priniesla vnučka do ich životov a predpokladám, že ak sa dožijem rovnakého veku, zatúžim zažiť niečo podobné.
To, či sa mi to pošťastí, aj v prípade, že moja dcéra bude lesba, však opäť záleží od toho v akom svete, v akej spoločnosti budeme žiť. Bude možné aby lesbické páry vychovávali deti? Bude spoločnosť tolerovať umelé oplodnenie? Bude umožnená adopcia párom s inou sexuálnou orientáciou? Keď si predstavím tolerantnú, pokrokovú a rozumnú spoločnosť, v ktorej tieto veci budú rozumne riešené, moje obavy sa takmer stratia.
Ak si však predstavím bigotnú, zaryto konzervatívnú spoločnosť, v ktorej sú náboženské dogmy nadradené túžbam a životom jednotlivcov, kde väčšina arogantne diktuje pravidlá a cíti potrebu potláčať všetko menšinové, začnem mať opäť obavu o budúcnosť svojej dcéry.
Ak sa vrátim k úvodu, ktorý ma inšpiroval k napísaniu blogu – predstava, že moja dcéra bude žiť svoj dospelý život v „Daniškovom krásnom svete“, v ktorom sa matky boja ak sa im narodí dieťa s inou sexuálnou orientáciou, ma nápĺňa strachom. Zároveň ale vo mne vyvoláva aj potrebu urobiť všetko preto, aby som raz nemusel ľutovať moju dcéru (a seba) za to, že je lesba.
